tag:blogger.com,1999:blog-25349610884798260032024-03-19T04:57:23.438+05:30मी एक प्रवासी पक्षी,Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.comBlogger773125tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-77843447482136343622024-03-19T04:56:00.004+05:302024-03-19T04:56:28.607+05:30फ़र्डे इंग्रजी आणि चाचपडते वक्ते<p style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;"><span style="white-space-collapse: preserve;">एखादा वक्ता बोलायला उठतो.</span></span></p><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;">सुरूवात एकदम फर्ड्या इंग्रजीत होते. Good Morning ला "गुम्माँग" वगैरे तोंडातल्या तोंडात बोलून मधेच schedule ला "स्केड्युल" वगैरे बोलून हा वक्ता फर्डे इंग्रजी बोलू शकतो हा विश्वास प्रेक्षक श्रोत्यांच्या मनात उगाचच निर्माण केला गेलेला असतो.</span></div><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;">पण "One of my client" आणि "I have tested different different software platforms" वगैरे बोलायला लागला / ली की सुंदर केशरी साखरभात (सध्या हीच उपमा सुचतेय मला. माझा नाईलाज आहे.) खाताना मधेच कचकन खडा चावल्यासारखे होते आणि <a style="cursor: pointer;" tabindex="-1"></a>पुलंच्याच भाषेत ('शेठियाचा कोट पांघरलेला घाटिया' संदर्भः काय म्हणाले गुरूदेव ?) लक्षात येतं की "हा इंग्रजांचा कोट पांघरलेला अस्सल देशी साहेब आहे."</span></div><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;">अरे बाबा / अगं बाबी, One if the नंतर plural forms च येतात. (One of my teachers, students, clients असेच येईल) आणि "वेगळ्या वेगळ्या" या मराठी शब्दासाठी किंवा "अलग अलग" या हिंदी शब्दासाठी "different" हा एकच शब्द पुरेसा आहे. त्या मराठी किंवा हिंदी शब्दांचे शब्दशः भाषांतर "different different" असे होत नाही.</span></div><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;">आणि या चुका इंग्रजी ही प्रथम भाषा आणि मराठी ही तृतीय भाषा घेऊन शिकलेलेच जास्त करताना दिसतात. बोलताना fluency असते, मधेमधे "I mean" , "like" वगैरे निरर्थक पालुपदं टाकली की आपल्या चुका लपल्या जातात या भ्रमात ही माणसे जगत असतात, जगोत बापडी. आपल्याला काही त्रास तर होत नाही ना ? या भावनेने आपण त्यांचे सहअस्तित्व मान्य करतो.</span></div><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- इंग्रजी ही तृतीय भाषा घेऊन शिकलेला आणि एकदम फाडफाड इंग्रजी म्हणजेच चांगले इंग्रजी असे न मानणारा, स्वतः उत्तम इंग्रजी बोलणारा एक शिक्षक, प्रा.वैभवीराम वैशाली प्रकाश किन्हीकर.</b></span></div></div>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-69916345516078037972024-03-14T22:21:00.003+05:302024-03-14T22:21:24.387+05:30रेल्वेफ़ॅन्स आणि कन्फ़र्म रेल्वे रिझर्वेशन<p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आजकाल एका कंपनीची एक नवीनच जाहिरात टीव्हीवर येते आहे. त्या जाहिरातीत ती कंपनी प्रवाशांना कन्फ़र्म रेल्वे तिकीट देण्याचा वादा करते आहे. त्यात तो तरूण म्हणतो "पुण्याला गाडीत बसा, भुसावळला सीट बदला आणि नागपूरला उतरा." इतकी बिनडोक जाहिरात बघून हसूच येते. अरे बाबा, पुण्याला संध्याकाळी गाडीत बसलेला माणूस पहाटे पहाटे आपली अर्धी साखरझोप सोडून भुसावळला आपली सीट का बदलेल ? आणि पुणे ते नागपूर ८९२ किलोमीटर अंतरापैकी पुणे ते भुसावळ हे ४९६ किलोमीटर अंतर एका सीटवर / बर्थवर काढून उरलेल्या ३९६ किलोमीटर अंतरासाठी दुस-या बर्थवर का जाईल. अर्थात ह्या जाहिरातीचा मराठी तजुर्मा करताना हा बिनडोकपणा झालाय की मुळातलीच ही जाहिरात तशीच आहे ? हे कळायला वाव नाही.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">१९८९ साली नागपूरवरून कराडला जाण्यासाठी पहिल्यांदा महाराष्ट्र एक्सप्रेसमध्ये पाऊल टाकले तेव्हापासून दरवर्षी भरपूर रेल्वे प्रवास घडत आलेला आहे. मग त्या रेल्वे प्रवासात दरवेळी रिझर्वेशन्स मिळवताना करावे लागणारे उपाय यावर एक मोठ्ठा प्रबंध लिहीण्याइतकी सामग्री जमा झालेली आहे. पहिल्या काही प्रवासांमधली गोष्ट. तरूण वयात आपल्या कोचच्या बाहेर लागलेला रिझर्वेशन चार्ट पाहून त्यात आपल्या कोचमध्ये आणि त्यातही आपल्या सीटजवळ कुणी प्रवासी F 16 ते F 25 या वयोगटातली आहे का ? हे सगळेच तरूण तपासतात. पण माझ्या पहिल्याच प्रवासात आमचे लक्ष ही सगळी ७२ प्रवासीमंडळी कुठे चाललीत यावर होते. आमच्या कोचमध्ये अर्ध्यापेक्षा जास्त प्रवासी मंडळी नागपूर ते जेजुरी चाललेली पाहून मला आश्चर्य वाटले. आमचे महाविद्यालय सुरू होण्याच्या वेळेला जेजुरीला कुठली यात्रा वगैरे आहे की काय ? अशी शंका मला आली. पण गाडीत उलगडा झाला. जेजुरीचे तिकीट काढलेले बहुतेक प्रवासी पुण्यापर्यंतच जाणार होते. नागपूर ते पुणे ह्या प्रवासासाठी मर्यादित सीटसचा कोटा उपलब्ध असल्याने, नागपूर ते पुणे तिकीटे संपलीत की प्रवासी मंडळी नागपूर ते जेजुरी ही तिकीटे काढायचीत. नागपूर ते जेजुरी आणि नागपूर ते पुणे या प्रवास तिकीटांमध्ये तेव्हा फ़क्त १० रूपयांचा फ़रक होता. पण नागपूर ते जेजुरी (आणि पुढे कोल्हापूरपर्यंतची सगळी स्थानके) हा रेल्वेचा End to End Quota असल्याने तुलनेने तिप्पट चौपट तिकीटे या प्रवासासाठी उपलब्ध असायचीत. म्हणून मग नागपूर ते पुणे तिकीटांचा कोटा संपला की पुण्याचे सगळे प्रवासी जेजुरीचे तिकीट काढून प्रवास पसंत करायचे. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आज महाराष्ट्र एक्सप्रेस आणि विदर्भ एक्सप्रेस या गाड्या गोंदियापर्यंत पळवल्या गेल्यात. या दोन्हीही गाड्यांचा अनुक्रमे नागपूर ते कोल्हापूर आणि नागपूर ते मुंबई हा जागांचा कोटा खूप कमी झाला. मग हा कोटा संपला की माहितगार प्रवासी मंडळी नागपूर आधीच्या कामठी स्थानकापासून कामठी ते कोल्हापूर किंवा कामठी ते मुंबई या End to End Quota मध्ये तिकीटे काढतात. गोंदिया पासून सुरू होणारा हा End to End Quota कामठी पर्यंत असतो. त्यानंतर नागपूर पासून हा End to End Quota संपून Pooled Quota सुरू होतो. आणि नागपूर ते मुंबई व कामठी ते मुंबई या तिकीटांमध्ये फ़ार फ़ार तर २० ते ५० रूपयांचा फ़रक असतो. तो फ़रक भरून कन्फ़र्म तिकीट घेऊन जाण्याला सगळ्यांची पसंती असते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">परतीच्या प्रवासातही तेच. विदर्भ एक्सप्रेसची मुंबई ते नागपूर तिकीटे संपलीत की सगळी मंडळी मुंबई ते कामठी अशी End to End Quota मधली तिकीटे काढतात. थोडेसेच जास्त पैसे लागतात पण कन्फ़र्म तिकीटे तर मिळतात या भावनेने मंडळी निवांत असतात. प्रवासी माणसांचे मुख्यतः दोन प्रकार असतात. एक प्रकार म्हणजे म्हणजे तिकीटे घेऊ. वेटलिस्ट तर वेटलिस्ट. बघू ऐनवेळी काय होते ते ? जर तिकीट कन्फ़र्म नाहीच झाले तर बघू पुढचे पुढे. ऐनवेळी टीटीई कडे विनंती करून वगैरे जागा मिळतेय का बघू, नाहीतर आदल्या दिवशी तत्काळ जिंदाबाद आहेच. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">तर दुसरा प्रकार म्हणजे कन्फ़र्मच तिकीटे पाहिजे बुवा, ऐनवेळी धावपळ, टीटीईला पटवा, तत्काळचे जास्त पैसे भरा यात पैसे घालवण्यापेक्षा जर आझाद हिंद एक्सप्रेसमध्ये नागपूर ते पुणे ती तिकीटे संपल्यानंतर थेट हावडा ते पुणे किंवा खरगपूर ते पुणे (पण बोर्डिंग ॲट नागपूर) असे End to End Quota मधले तिकीट जर २०० रूपये जास्त भरून का होईना उपलब्ध होत असेल तर नंतरची अनिश्चितता तर टळेल या भावनेने अशी तिकीटे काढणा-यांचा आहे. मग त्यात एखादेवेळेस नागपूर ते चेन्नई प्रवासासाठी तामिळनाडू एक्सप्रेसचे नवी दिल्ली ते चेन्नई (बोर्डिंग ॲट नागपूर) असे तिकीट काढणारीही मंडळी मी बघितलेली आहेत. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">त्यामुळे ही अर्धवट माहितीची जाहिरात कशीही पचनी पडत नाही. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- रेल्वेच्या रिझर्वेशन सिस्टीमचे अल्गोरिदम कोळून प्यायलेला (पण अजूनही हावडा ते पुणे बोर्डिंग ॲट नागपूर असे तिकीट काढल्यावर त्या जागेवर रेल्वे हावडा ते नागपूर किंवा खरगपूर ते बिलासपूर व बिलासपूर ते नागपूर किंवा हावडा ते खरगपूर व गोंदिया ते नागपूर असे प्रवासी भरू देण्यासाठी परवानगी देते का ? या प्रश्नाचे उत्तर न कळलेला) स्वतः कायम कन्फ़र्म रिझर्वेशन घेऊनच प्रवास करणारा, भारतातील ३५०० रेल्वेफ़ॅन्सपैकी एक, प्रा. वैभवीराम वैशाली प्रकाश किन्हीकर.<br /><br /><br /></b></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiSGtXBarslh-1qVPMHjg7Xh8HodmEcaTmDiK_GjGeM1s6HxwgX9xVpS45s0rG9oxIQ5lITXFzp-Gg0hjd5nKjtW0me26X9c1pkob1GhB8LepN09yOcrCZPDMigWaK7IhY2EpK8xDVJxQKudZdSWoGzD_Y88jiPRFvBMAAPOSCo2xHp7GFKhyxDMizoffc/s640/Sirf%20Naam%20hi%20Kaafi%20hai.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="480" data-original-width="640" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiSGtXBarslh-1qVPMHjg7Xh8HodmEcaTmDiK_GjGeM1s6HxwgX9xVpS45s0rG9oxIQ5lITXFzp-Gg0hjd5nKjtW0me26X9c1pkob1GhB8LepN09yOcrCZPDMigWaK7IhY2EpK8xDVJxQKudZdSWoGzD_Y88jiPRFvBMAAPOSCo2xHp7GFKhyxDMizoffc/w640-h480/Sirf%20Naam%20hi%20Kaafi%20hai.jpg" width="640" /></a></span></div><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEivLk8dIIxtK1z14RqXQhzi1QgqkddrGPtEyQIE323VEYIuAtIh_ON326t-cnzmqHDj6CrXlyhAI5jzm2oaOH2X9WKa_Byo3ftOnaINzIYvQcyXAOTr8t2pTn_8jMQU3ZkodS0CfG_2bbWDA2V-3LS8Tl1mjHYsjKxyi0mrJ6qHXDddqfFcnnvRCyg_wIo/s640/DSC00596%201.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="480" data-original-width="640" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEivLk8dIIxtK1z14RqXQhzi1QgqkddrGPtEyQIE323VEYIuAtIh_ON326t-cnzmqHDj6CrXlyhAI5jzm2oaOH2X9WKa_Byo3ftOnaINzIYvQcyXAOTr8t2pTn_8jMQU3ZkodS0CfG_2bbWDA2V-3LS8Tl1mjHYsjKxyi0mrJ6qHXDddqfFcnnvRCyg_wIo/w640-h480/DSC00596%201.jpg" width="640" /></a></div><br /></span><p></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-24936902452699421992024-03-09T10:13:00.002+05:302024-03-09T10:18:20.597+05:30ट्रॅडिशनल डे: एक साजरे करणे<p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"> शासकीय अभियांत्रिकी महाविद्यालय, कराड</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">स्नेहसंमेलन १९९२</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आमचे स्नेहसंमेलन तीन दिवस चालायचे. साधारण जानेवारीचा शेवटचा आठवडा किंवा फ़ेब्रुवारीचा पहिला आठवडा. पहिल्या दिवशी सकाळी टाय डे आणि साडी डे. तेव्हा आमच्याकडे फ़क्त टायच असायचे आणि आमच्या सहाध्यायी मुलींकडे साडीच. इव्हिनींग गाऊन, वन पीस वगैरे त्यांच्याकडे नसायचेच आणि असले तरी महाविद्यालयात त्यांनी परिधान करावे अशी त्याकाळची सार्वजनिक परिस्थिती नव्हती. पहिल्या दिवशी संध्याकाळी स्नेहसंमेलनाचे उदघाटन होत असे. त्या उदघाटन कार्यक्रमासाठी वेगवेगळ्या विद्यापीठांचे कुलगुरू यायचेत. मला आठवतय आम्ही प्रथम वर्षाला असताना त्यावेळेच्या मराठवाडा विद्यापीठाचे कुलगुरू प्राचार्य शिवाजीराव भोसले आणि आम्ही तृतीय वर्षात असताना पुणे विद्यापीठाचे तत्कालीन कुलगुरू श्री शं. ना. नवलगुंदकर आलेले होते. त्यांची खूप विचारप्रवर्तक भाषणे आम्हा सर्व विद्यार्थ्यांना आवडली होती.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">उदघाटन झाले की चार एकांकिका व्हायच्यात. आमच्या महाविद्यालयाच्या स्नेहसंमेलनाचे मुख्य आकर्षण तीन अंकी नाटक असायचे. त्यासाठी जानेवारीच्या पहिल्या आठवड्यात महाविद्यालयाचे सत्र सुरू झाले की विद्यार्थ्यांची निवड व्हायची. आणि मग जवळपास महिनाभर तालमी व्हायच्यात. दररोज रात्री ९ ते थेट रात्री २, २.३० पर्यंत. महाविद्यालयाच्याच एखाद्या प्रयोगशाळेत. या तीन अंकीचे दिग्दर्शक असलेल्या आमच्या महाविद्यालयाच्या प्राध्यापकांच्या उपस्थितीत. आम्ही प्रथम वर्षाला असताना "सौजन्याची ऐशीतैशी", द्वितीय वर्षाला असताना "प्रेमाच्या गावा जावे" तृतीय वर्षाला असताना "लग्नाची बेडी" आणि अंतिम वर्षाला असताना "तीन चोक तेरा" अशी तीन अंकी नाटके सादर केली होती. त्यात "प्रेमाच्या गावा जावे" आणि "तीन चोक तेरा" या दोन नाटकांमध्ये मी सहभागी होतो. तर इतर दोन वर्षे आम्ही एकांकिका सादर केलेल्या होत्या. तीन अंकीत काम करायला मिळणे हा विद्यार्थ्यांसाठी एक बहुमान असायचा. पण प्रत्येक नाटकात पात्र मर्यादित. ७ ते ८. आणि चांगले अभिनेते असलेले इच्छुक विद्यार्थी २० ते २५ असायचेत. हा मेळ कसा बसावा ? मग ज्या विद्यार्थ्यांची निवड तीन अंकी नाटकासाठी होत नसे ती सर्व मंडळी एकांकिका करायला घेत. सुंदर सुंदर एकांकिका, खूप समजून सादर व्हायच्यात.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">दुस-या दिवशी सकाळी ट्रॅडिशनल डे व्हायचा. संध्याकाळी तीन अंकी. तिस-या दिवशी सकाळी रोझ डे,चॉकलेट डे आणि फ़िशपॉंडस व्हायचेत. तिस-या दिवशी संध्याकाळी गाणी, नकला आदि व्हेरायटी एन्टरटेनमेंट चा कार्यक्रम असायचा. त्यात प्रत्येक वर्षात एखादा असा जबरदस्त गाणारा / गाणारी असयचेत की त्यांच्या गाण्यासाठी तो कार्यक्रम हाऊसफ़ुल्ल व्हायचा. वन्समोअर मिळायचेत. संजय मोतलिंग, प्रफ़ुल्ल देशपांडे, साधना पाटील, सतीश तानवडे ही मंडळी त्यांच्या गाण्यांसाठी अगदी प्रसिद्ध होती. वाईट गाणी, नाच, नकला यांची हुर्यो उडायची. (अशाच एका भयानक नाचाची हकीकत नंतरच्या ब्लॉगमध्ये.) हा कार्यक्रम झाला की आमच्या स्नेहसंमेलनाचे सूप वाजायचे. आम्ही सगळे आपापल्या अभ्यासांमध्ये गुंतायचोत. हे तीन दिवस अगदी भारलेले, मंतरलेले असायचेत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">१९९२ च्या स्नेहसंमेलनाची गोष्ट. आम्ही सगळे तृतीय वर्षात आलेलो होतो. तोवर आपल्या नकला, अभिनयामुळे मी, अतिशय गोड गाण्याने सतीश तानवडे, आपल्या सामाजिक कार्याने अतुल लिमये (विद्यार्थी परिषदेचा सातारा जिल्हा प्रमुख म्हणून अतुलने खूप छाप पाडली होती. आता अतुल राष्ट्रीय स्वयंसेवक संघात मोठा अधिकारी आहे.), आपल्या हजरजबाबी स्वभावामुळे व हुशारीमुळे कमलेश म्हात्रे आणि आपल्या गोड स्वभावामुळे विजय कुळकर्णी (आता विजय या जगात नाही. 2011 ला त्याचा अत्यंत दुर्दैवी मृत्यू झाला.) आम्ही मुलांमध्ये आपापले स्थान निर्माण केलेले होते. त्या वर्षी ट्रॅडिशनल डे ला काय बरे करावे ? असा विचार आम्ही त्या दिवशी सकाळी करीत बसलेलो होतो.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आजसारखी त्यावेळी तयार कॉस्चुम्स पुरविणारी दुकाने कराडमध्ये नव्हती. असतील तरी वेषभूषांचे भाडे वगैरेवर खर्च करण्याची आमची मानसिक (कुणाकुणाची आर्थिकही) तयारी नव्हती. इतर सगळी मुले झब्बा पायजामा या पारंपारिक पोषाखात निघालेली असताना या सगळ्यांपासून वेगळे आपण काय करू शकतो ? यावर आमचा खल चाललेला होता. अचानक मला कल्पना सुचली.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">त्यावेळी चाणक्य ही टी व्ही सिरीयल आम्हा विद्यार्थ्यांमध्ये फ़ार लोकप्रिय होती. म्हणून मग चाणक्य ही थीम वापरून आम्ही वेषभूषा करण्याचे ठरवले. त्यासाठी मुख्य अडचण होती ती धोतर नेसण्याची. आम्हा कुणाकडेही धोतर नव्हते आणि ते नेसायचे कसे हे ही माहिती नव्हते. त्यावरही आम्ही उपाय शोधला.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आमच्या महाविद्यालय परिसरात आमची प्राधापक मंडळीही त्यांच्या त्यांच्या शासकीय निवासस्थानात रहात होती. त्यात आमच्या स्थापत्य अभियांत्रिकी विभागातले प्रा. राघवेंद्र रामाचार्य मंगसुळी सर पण रहायचे. (त्यांचे पूर्ण नाव मला अजूनही लक्षात आहे. आणि सरांचे नाव प्रा. आर. आर. मंगसुळी असे लिहीले तर त्यांच्या व्यक्तीमत्वाला कमीपणा येईल असे मी मानतो.) सर अत्यंत कर्मठ कर्नाटकी वैष्णव. व्यायामाने कमावलेली उत्तम, पिळदार शरीरयष्टी, उत्तम शिकवणे आणि कमालीचा शांत स्वभाव यामुळे सर महाविद्यालयात आम्हा मुलांमध्ये प्रिय होते. सरांचा मुलगा पण इलेक्ट्रीकल ब्रॅंचमध्ये आम्हाला दोन वर्षे सिनीयर होता. त्याचे नाव पूर्णप्रज्ञ राघवेंद्र मंगसुळी. तो सुद्धा अत्यंत कुशाग्र बुद्धीचा आणि शांत स्वभावाचा होता. महाविद्यालयात सर पॅंट शर्ट या पोषाखात असले तरी घरी गेल्या गेल्या ते धोतर उपरणे असल्या पारंपारिक पोषाखात असायचेत हे आम्हाला माहिती होते. काही कामानिमित्त त्यांच्या घरी जाण्याचे योग आलेत तेव्हा आम्ही सरांना या पारंपारिक पोषाखांमध्ये बघितलेले होते. आपली परंपरा, उपासना इत्यादि उपचार सर अगदी कसोशिने पाळत असत हे आम्हाला माहिती होते. त्यांच्या निवासस्थानी जाऊन त्यांच्याकडून धोतरे आणायचीत आणि त्यांनाच नेसवून पण मागायचीत असा बेत ठरला.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">त्याप्रमाणे आम्ही पाच जण सरांकडे गेलोत. सरांकडून आणि त्यांच्या खालीच प्राध्यापक निवासस्थानात राहणारे प्रा. डॉ. मुळे सर यांच्याकडून आम्ही पाच धोतरे मिळवलीत. आमच्यापैकी कुणालाही धोतर नेसता येत नसल्याने सरांनीच ती आम्हाला नेसवून दिलीत. उत्तरीय म्हणून वर पांघरायला आम्ही आमच्याजवळ असलेल्या शाली घेतल्या. मी माझी दैनंदिन स्नानसंध्या, पोथीपूजा हॉस्टेलच्या खोलीतही करीत असल्याने माझ्याकडे भस्म होतेच. ते आम्ही सगळ्यांनी कपाळाला लावले. आणि आम्ही चाणक्याची आधुनिक शिष्यमंडळी तयार झालोत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">अभ्यासाचे वातावरण म्हणून प्रत्येकाने आपापल्या विषयाचे सगळ्यात जाड पुस्तक घेतले. मी "खुर्मीं"चा ग्रंथ घेतला, कुणी "थेराजा" घेतले, कुणी "डोमकुंडवारां"चा ग्रंथ घेतला आणी पायात चप्पल न घालता आम्ही सगळे हॉस्टेलवरून महाविद्यालयात पोहोचलो. तिथे गेल्यानंतर आम्ही सगळ्यांनी तिथल्या कॉरिडॉर्समधून श्रीगणपती अथर्वशीर्षाची मोठ्या आवाजात आवर्तने करीत सर्व परिसर दुमदुमून सोडला. महाविद्यालयात असलेले विद्यार्थी, आमचे सगळे शिक्षक आणि शिक्षकेतर कर्मचारी यांच्यावर आमच्या या आगळ्यावेगळ्या वेषभुषेचा खूप छान प्रभाव पडलाय हे आमच्या लक्षात येत होते. आणि वेषभुषेचे पहिले पारितोषिक आम्हालाच मिळणार याची आम्हाला खात्री पटत चालली होती. </span></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhRrk5nIdwk77v3I3Y5Ai_rNza8rhfhdNDmMfv7ibTn8guMj_VOV2c-npFUqV4DtDacDf3OBeyM91TbkZYCvCPV8BMbzaqzsXiABJ81uWlSBSMFEquUwZBzY4lUwret8dWx_h5uJBX6rE84gpAYIjHvgBAeXUjkDe5Jf1hPrGtOIWRuWHlQV33aZh3RxMI/s720/293684_10150308459592934_1017862003_n.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="496" data-original-width="720" height="440" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhRrk5nIdwk77v3I3Y5Ai_rNza8rhfhdNDmMfv7ibTn8guMj_VOV2c-npFUqV4DtDacDf3OBeyM91TbkZYCvCPV8BMbzaqzsXiABJ81uWlSBSMFEquUwZBzY4lUwret8dWx_h5uJBX6rE84gpAYIjHvgBAeXUjkDe5Jf1hPrGtOIWRuWHlQV33aZh3RxMI/w640-h440/293684_10150308459592934_1017862003_n.jpg" width="640" /></a></div><br /><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">फ़िरता फ़िरता आम्ही त्याकाळच्या इलेक्ट्रिकल डिपार्टमेंटच्या इमारतीसमोर (जी व्हाईट हाऊस म्हणून तेव्हा प्रख्यात होती.) आलो. तिथे आमचा एक फ़ोटो निघाला. तेव्हा फ़ोटोज काढणे अत्यंत मर्यादित होते. आमचा एक फ़ोटो कॉलेज कॉरिडॉरमध्ये आणि एक व्हाईट हाऊससमोर निघाला आणि ही आठवण आमच्या मर्मबंधातली आठवण बनून राहिला.</span></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi6aqZlO0NMUkMckI2C2xU0DZcRzdRDStGYCKwL9uSWIzUW9FwcRKS-jf5Crhr9HHOIARd5pIDEYnQvx9tgNbbUWYwDcTV6fWbHX5VScG3R8Jo35q_uJg2Mmk4DQYLAqMcLLFCm_Y4M5J6ikPyqc4H9lpVe3sB-7urSvLNx2Bf6rGRFLZHh-gmLQCUlXbk/s720/320507_10150308459682934_5166565_n.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="501" data-original-width="720" height="446" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi6aqZlO0NMUkMckI2C2xU0DZcRzdRDStGYCKwL9uSWIzUW9FwcRKS-jf5Crhr9HHOIARd5pIDEYnQvx9tgNbbUWYwDcTV6fWbHX5VScG3R8Jo35q_uJg2Mmk4DQYLAqMcLLFCm_Y4M5J6ikPyqc4H9lpVe3sB-7urSvLNx2Bf6rGRFLZHh-gmLQCUlXbk/w640-h446/320507_10150308459682934_5166565_n.jpg" width="640" /></a></div><br /><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आता मी स्वतःच एक अभियांत्रिकी शिक्षक आहे. आमच्या महाविद्यालयात दरवर्षी साजरे होणारे ट्रॅडिशनल डेज मी मोठ्या उत्साहात, नवनव्या वेषभुषांसह साजरे करतो. माझ्या स्वतःच्या महाविद्यालयीन जीवनात जाऊन पुन्हा तो काळ अनुभवतो.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjBVoEJufcSvJJs5ViJyWm2ROo5fUsLCMKPRkbsHuVjBbLxO1mJgKbxsT6m99bMl8UsBM8CGdHLVq-nZohQLU-RtEBp_JveEQBMa3rRl79minkDx4VPko6gzMxLeKqgYsTsOUEfiY9w2bEGWCQ9RDnglxZVKT7cQx17zKv_b6T7Ww_n55hy8-OqbH63IzQ/s701/1510840_10151906788142934_1382273569_n.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="701" data-original-width="526" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjBVoEJufcSvJJs5ViJyWm2ROo5fUsLCMKPRkbsHuVjBbLxO1mJgKbxsT6m99bMl8UsBM8CGdHLVq-nZohQLU-RtEBp_JveEQBMa3rRl79minkDx4VPko6gzMxLeKqgYsTsOUEfiY9w2bEGWCQ9RDnglxZVKT7cQx17zKv_b6T7Ww_n55hy8-OqbH63IzQ/w480-h640/1510840_10151906788142934_1382273569_n.jpg" width="480" /></a></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>स्नेहसम्मेलन २०१४: फ़ॅबटेक कॉलेज, सांगोला. थलायवा पोषाख. </b></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgJX3gWC-ciEODJ10nmsDym2C7WD3lRD2A-kstFsLwlS4ofdLwpBuR088YA9hL5bI6viuyqKNmN6L0W18OqelgI44s-k5Qly9Rsmxf6_LVZj-LqnGT9oMQiSUSpL1lOG-HICNRE5tAtR_Mygr5NCmjVuIcreGIfs9wB_dPrOZczOSQ7VxSK4W1a_e-YynA/s1156/361571559_10159767967702934_1108114496616451670_n.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1156" data-original-width="640" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgJX3gWC-ciEODJ10nmsDym2C7WD3lRD2A-kstFsLwlS4ofdLwpBuR088YA9hL5bI6viuyqKNmN6L0W18OqelgI44s-k5Qly9Rsmxf6_LVZj-LqnGT9oMQiSUSpL1lOG-HICNRE5tAtR_Mygr5NCmjVuIcreGIfs9wB_dPrOZczOSQ7VxSK4W1a_e-YynA/w354-h640/361571559_10159767967702934_1108114496616451670_n.jpg" width="354" /></a></div><p style="text-align: center;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>स्नेहसम्मेलन २०२२: पल्लोट्टी कॉलेज, नागपूर. नारदीय कीर्तनकार पोषाख. </b></span></p><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhlw2uC_65R3G7voRQFI5r6K-MrDJC7n1H8XoPHWmaBlWXhQEEK4VBcq-ITEqD1YR9iEcTKUXUpNTC3SaqR0lBBCVRQpjVFnpfGfyR8_lM0HDnELgcv7w7mMOwCJOim-kO60h75TtM0zFt_5p93hyhOVhW5Yi1P-hiQXLQOoFdcIfqpf0XUC3cDsEdPyX4/s1280/431478318_10160147685047934_1111289360732624929_n.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1280" data-original-width="960" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhlw2uC_65R3G7voRQFI5r6K-MrDJC7n1H8XoPHWmaBlWXhQEEK4VBcq-ITEqD1YR9iEcTKUXUpNTC3SaqR0lBBCVRQpjVFnpfGfyR8_lM0HDnELgcv7w7mMOwCJOim-kO60h75TtM0zFt_5p93hyhOVhW5Yi1P-hiQXLQOoFdcIfqpf0XUC3cDsEdPyX4/w480-h640/431478318_10160147685047934_1111289360732624929_n.jpg" width="480" /></a></div><br /><div style="text-align: center;"><b style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: large;">स्नेहसम्मेलन २०२४: पल्लोट्टी कॉलेज, नागपूर. वारकरी कीर्तनकार पोषाख. </b></div><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- शिक्षक असलो तरी विद्यार्थीदशा पुन्हा अनुभवू इच्छिणारा, प्राध्यापक वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-36849356451711667812024-02-20T05:11:00.004+05:302024-02-20T05:11:41.925+05:30आचरणाने थोर माणसांकडून मिळालेला साधेपणाचा संस्कार <p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"> १९९२. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">स्थळः कराड</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">आमची, अखिल भारतीय विद्यार्थी परिषदेची एक बैठक. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">बैठकीत निमंत्रित म्हणून आमच्या शासकीय अभियांत्रिकी महाविद्यालयाचे प्राचार्य प्रा. जी. सी. मानकर सर आणि आमच्या स्थापत्य अभियांत्रिकी विभागातले ज्येष्ठ प्राध्यापक डाॅ. जे. जी. मुळे सर.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">बैठकीच्या शिरस्त्यानुसार बैठक सुरू होण्यापूर्वी सामील सदस्यांनी आपापला परिचय सर्वांना करून द्यायचा असतो. तसा तो एका शिस्तीत सुरू झाला.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">मानकर सरांचा क्रमांक आल्यानंतर त्यांनी "मी जी सी मानकर, शिक्षक आहे." एव्हढाच परिचय दिला. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">वास्तविक एका शासकीय अभियांत्रिकी महाविद्यालयाचा प्राचार्य हा शासनाच्या राजशिष्टाचारानुसार बर्याच मोठ्या अधिकाराचा मानकरी असतो. शिवाय त्या पदाला सामाजिक प्रतिष्ठाही फार मोठी असते. मानकर सर एक प्रशासक म्हणून तर खूप मोठ्ठे होते पण एक माणूस म्हणूनही खूप खूप मोठ्ठे होते. (त्यांच्या अंतरंगातील साध्या निर्मळ माणसाचे आम्हाला झालेले दर्शन हा एका वेगळ्या लेखाचा विषय आहे.) पण त्या बैठकीत त्यांचा हा सहजसुलभ साधेपणाचा पैलू आम्हाला त्यांचे निराळेच दर्शन घडवून गेला.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">त्यानंतर आमच्या मुळे सरांची स्वपरिचयाची वेळ होती. एक अत्यंत विद्यार्थीप्रिय प्राध्यापक, एक उत्कृष्ट नाट्यदिग्दर्शक, कोयना भूकंपानंतर महाराष्ट्र शासनाने नेमलेल्या समितीतले भूगर्भशास्त्रीय तज्ञ असा त्यांचा प्रोफाईल खूप जोरदार होता. (शासकीय सेवेनंतर सरांनी चिखली आणि औरंगाबादला खाजगी अभियांत्रिकी महाविद्यालयांमध्ये प्राचार्य पद भूषविलेले होते.) पण परिचय देताना त्यांनी "मी जयकुमार मुळे, शिक्षक आहे." अशीच स्वतःची ओळख करून दिली होती. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">१९९२ मध्ये शिक्षणक्षेत्रात पी. एच. डी. असणारी खूप कमी आणि खूप थोर माणसे होती. पण मुळे सरांनी स्वपरिचयादरम्यान डाॅक्टर असल्याबद्दलचा स्वतःचा उल्लेखही त्या बैठकीत कटाक्षाने टाळला होता.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">बैठकीचे कामकाज पुढे सरकले. बैठकीचा इतर तपशील लक्षात नाही पण आमच्या या दोन शिक्षकांचा खूप मोठ्ठा साधेपणा आमच्या हृदयावर कायमचा कोरला गेला हे मात्र नक्की.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">आज ३० वर्षांनंतर मी सुध्दा त्याच शिक्षकी पेशात एकापेक्षा एक स्वप्रौढी मिरवणारे, आडात आणि पोहर्यातही काहीच नसलेले नमुने अनुभवतोय. त्या पार्श्वभूमीवर आमच्या शिक्षकांचे मोठेपण अगदी आभाळाएवढे होते. ज्ञानोबामाऊलींच्या "चंद्रमे जे अलांछन, मार्तंड जे तापहीन" या उक्तीची प्रतिती देणारे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">आजची एकूणच शिक्षणक्षेत्रातली अवस्था पाहिल्यानंतर अशी मंडळी आजकाल कुठे गेलीत ? या प्रश्नाचे उत्तर एका आंग्ल भाष्यकाराने दिले आहे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">"When short people tend to cast long shadows, Its time for sun to set."</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- कितीही काळ लोटला तरी स्वतःवर झालेले उत्तम संस्कार न विसरणारा कृतज्ञ विद्यार्थी, कुमार राम प्रकाश किन्हीकर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-43360622080088279852024-02-19T18:58:00.001+05:302024-02-19T19:02:14.050+05:30रेल्वेफ़ॅन्सचे प्रयोग : गोवा एक्सप्रेसमधून प्रवासासाठी स्वीकारला आडमार्ग<p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">१ जुलै १९९० रोजी गोवा एक्सप्रेसची सुरूवात झाली. तत्पूर्वी १९९० च्या रेल्वे अर्थसंकल्पात या गाडीची घोषणा झाली होती. तेव्हा फ़ेब्रुवारीत रेल्वे अर्थसंकल्पात नवीन गाड्यांची घोषणा रेल्वेमंत्र्यांनी केली की प्रतिष्ठेच्या गाड्या त्यावर्षी १ जुलै ला सुरू व्हायच्यात आणि मग इतर गाड्या वर्षभरात धावायला लागायच्यात.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">भारतीय रेल्वेत राज्यांच्या नावाच्या अनेक गाड्या आहेत. त्या त्या राज्यांच्या नावाच्या गाड्या त्या त्या राज्याच्या राजधानीच्या शहरापासून ते देशाच्या राजधानीपर्यंत प्रवाशांना जलद आणि प्रतिष्ठेची सेवा पुरविणा-या गाड्या म्हणून प्रसिद्ध आहेत. अर्थात याला काही काही राज्ये अपवाद आहेत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>तामिळनाडू एक्सप्रेस </b>: चेन्नई ते नवी दिल्ली खूप कमी थांबे घेऊन जाणारी अती जलद एक्सप्रेस. एकेकाळी या गाडीला विजयवाडा - वारंगल - बल्लारशाह - नागपूर - भोपाळ आणि झाशी एव्हढेच थांबे होते. नंतरच्या काळात भोपाळ ते नवी दिल्ली या प्रवासात एक दोन थांबे वाढलेत तरी इंजिनांच्या वाढत्या शक्तीमुळे या गाडीची धाववेळ तितकीच राहिली. अजूनही ही गाडी रोज रात्री १० च्या सुमाराला चेन्नईवरून निघते आणि तिस-या दिवशी सकाळी ७ च्या सुमाराला नवी दिल्लीला पोहोचते. साधारण २२०० किलोमीटर प्रवास ३३ तासांत ही गाडी करते. परतीचा प्रवाससुद्धा ही गाड्या याच वेळा राखून करते. नवी दिल्ली वरून रात्री १० च्या सुमाराला निघून चेन्नईला तिस-या दिवशी सकाळी ७ च्या सुमाराला ही गाडी पोहोचते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">अत्यंत प्रतिष्ठेची गाडी. कमी थांबे असल्याने जलद व प्रवाशांसाठी सुखकर प्रवास करवून देणारी ही गाडी. एकेकाळी भारतीय रेल्वेच्या नियमानुसार या गाडीसाठी किमान ६०० किलोमीटर अंतराचे तिकीट घ्यावे लागे. त्यापेक्षा कमी अंतराच्या तिकीटावर या गाडीतून प्रवास करता येत नसे. लाल + पिवळ्या रंगांचे डबे आणि बहुतांशी वेळेला त्याला मॅचिंग रंगसंगतीची दोन दोन डिझेल एंजिने ही या गाडीची ओळख होती.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>आंध्रप्रदेश एक्सप्रेस</b> : जुन्या एकीकृत आंध्रप्रदेशची राजधानी असलेल्या हैद्राबादमधून दररोज सकाळी ७ वाजता निघणारी ही गाडी दुस-या दिवशी सकाळी ९ वाजता नवी दिल्लीला पोहोचत असे. परतीच्या प्रवासात हीच गाडी संध्याकाळी ५ च्या सुमारास नवी दिल्लीवरून निघून दुस-या दिवशी संध्याकाळी ७ च्या सुमाराला हैद्राबादला पोहोचत असे. १७०० किलोमीटर अंतर साधारण २६ तासात. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">या गाडीलाही काजीपेठ - बल्लारशाह - नागपूर - भोपाळ - झाशी - ग्वाल्हेर एव्हढेच मर्यादित थांबे होते. तामिळनाडू एक्सप्रेससारखी किमान अंतराच्या तिकीटाची मर्यादा या गाडीलाही होती. या गाडीसाठीही किमान ६०० किलोमीटर अंतराचे तिकीट घ्यावे लागे. त्यापेक्षा कमी अंतराच्या तिकीटावर या गाडीतूनही प्रवास करता येत नसे. या गाडीलाही लाल + पिवळ्या रंगांचे डबे आणि दोन दोन डिझेल एंजिने मिळायची </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">आंध्र आणि तेलंगण वेगळे झाल्यानंतर या गाडीला तेलंगण एक्सप्रेस असे नाव मिळाले.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #134f5c; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>कर्नाटक एक्सप्रेस आणि केरळ एक्सप्रेस</b> : खरेतर ही गाडी सुरूवातीला केरळ - कर्नाटक एक्सप्रेस म्हणूनच आलेली होती. १९७७ साली जनता पक्ष सरकारने नवी दिल्लीवरून दक्षिणेच्या दोन राज्यांना एकसाथ जोडणारी गाडी म्हणून ही गाडी सुरू केली होती. नवी दिल्ली वरून झांशी - भोपाळ - नागपूर - वारंगल - विजयवाडा - गुडूर - रेणीगुंटा -अरक्कोणम मार्गे जोलारपेट्टी ला ही गाडी पोहोचली की केरळ एक्सप्रेस व कर्नाटक एक्सप्रेसचा मार्ग वेगवेगळा होत असे. या रेकमधले कर्नाटक एक्सप्रेसचे डबे बंगलोरला जायचे तर उरलेल्या डब्यांनिशी केरळ एक्सप्रेस कोईंबतूर - शोरनूर - एर्नाकुलम (कोचीन) या मार्गाने तिरूअनंतपुरम कडे रवाना होत असे. हिरवा + पिवळा अशा आकर्षक रंगसंगतीचे डबे या गाड्यांना लागायचेत. जुन्या केरळ - कर्नाटक एक्सप्रेसमुळे या गाडीचे नाव के के एक्सप्रेस असे पडले होते. आजही महाराष्ट्राच्या नगर - सोलापूर पट्ट्यात ही गाडी के. के . एक्सप्रेस म्हणूनच ओळखली जाते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #134f5c; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #134f5c; font-family: verdana; font-size: medium;">१९८३ मध्ये माधवराव शिंदे रेल्वेमंत्री असताना या गाड्या वेगवेगळ्या झाल्यात. आता कर्नाटक एक्सप्रेस नवी दिल्ली - झांशी - भोपाळ -इटारसी - खांडवा - भुसावळ - मनमाड - अहमदनगर - दौंड - सोलापूर - वाडी - गुंतकल - धर्मावरम मार्गे बंगलोरला जाते तर केरळ एक्सप्रेस नवी दिल्ली वरून झांशी - भोपाळ - नागपूर - वारंगल - विजयवाडा - गुडूर - रेणीगुंटा - तिरूपती - काटपाडी - जोलारपेटी - कोईंबतूर - एर्नाकुलम मार्गे तिरूअनंतपुरम ला जाते. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आंध्रप्रदेश आणि तेलंगण ही दोन वेगळी राज्ये झाल्यानंतर आंध्रप्रदेश एक्सप्रेस ही विशाखापट्टण ते नवी दिल्ली अशी धावू लागली. ही पण सुपरफ़ास्टच गाडी. खरेतर ही गाडी आंध्रप्रदेशची राजधानी अमरावती (विजयवाडा) ते नवी दिल्ली अशी धावायला हवी होती पण आंध्रप्रदेशची रेल्वे राजधानी विशाखापट्टण पासून ही गाडी धावते. सुरू झाली तेव्हा ही गाडी संपूर्ण एसी डब्ब्यांची होती. आता या रेकमध्ये काही नॉन एसी डबे पण जोडल्या जाऊ लागलेत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">या सगळ्या प्रतिष्ठित गाड्यांना अपवाद म्हणजे छत्तीसगढ एक्सप्रेस आणि आपली महाराष्ट्र एक्सप्रेस. फ़ार पूर्वीपासून छत्तीसगढ एक्सप्रेस ही बिलासपूर पासून हजरत निझामुद्दीन (दिल्ली) पर्यंत जायची. जेव्हा छत्तीसगढ हे वेगळे राज्य झाले नव्हते, एकीकृत मध्यप्रदेशचा भाग होते तेव्हापासून छत्तीसगढ एक्सप्रेस ही आपली प्रांतिक अस्मिता जपून आहे. पण ही गाडी एकंदर लेकूरवाळी आहे. खूप सारे थांबे घेत घेत हळूहळू ही आपला मार्ग कापते. काही वर्षांपूर्वी ही गाडी थेट अमृतसरपर्यंत वाढवलेली आहे. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">जशी आंध्र प्रदेशची रेल्वे राजधानी विशाखापट्टण तशी छत्तीसगढची रेल्वे राजधानी बिलासपूर. इतर राज्यांना मिळालेल्या राजधानी एक्सप्रेस गाड्या त्या त्या राज्यांच्या राजधानीला दिल्लीशी जोडतात पण छत्तीसगढ राजधानी एक्सप्रेस मात्र रायपूर ते नवी दिल्ली धावण्याऐवजी बिलासपूर ते नवी दिल्ली अशी धावते. रायपूरकरांनी उदार मनाने ही गाडी बिलासपूरपर्यंत नेऊ दिली. उद्या आंध्र प्रदेशला राजधानी मिळालीच तर ती विशाखापट्टण वरून धावेल यात मला काहीच शंका नाही. विजयवाडाकर तेव्हढे उदार आहेत. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">त्याच न्यायाने महाराष्ट्र एक्सप्रेस ही मुंबई ते नवी दिल्ली जाणारी प्रतिष्ठित व जलद सेवा असायला हवी होती. पण महाराष्ट्र एक्सप्रेस ही गोंदिया - नागपूर ते कोल्हापूर अशी महाराष्ट्रातल्या महाराष्ट्रात धावते.एकाच राज्यात सर्वाधिक प्रवास करणारी गाडी म्हणून असणारा विक्रम या गाडीच्या नावावर आहे. आणि ही गाडीही तशी लेकुरवाळीच. वाटेतली जवळपास सगळी स्टेशन्स घेऊन धावणारी ही बिनमहत्वाची बिचारी गाडी. या गाडीच्या बिचारेपणाच्या प्रवासाबद्दल मी अनेक लेख लिहीले आहेत. ते लेखाशेवटी दिलेले आहेत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">१९८९ च्या ऑगस्ट महिन्यात शासकीय अभियांत्रिकी महाविद्यालयात प्रवेश मिळवून कराडला जाण्यासाठी मी महाराष्ट्र एक्सप्रेसमध्ये पाऊल टाकले त्यानंतर जुलै १९९३ मध्ये स्नातक अभियंता म्हणून तिथून बाहेर पडेपर्यंत मला महाराष्ट्र एक्सप्रेसचा प्रवास अक्षरशः शेकडो वेळा करावा लागला. पहिल्याच वर्षात सात आठ वेळा प्रवास केल्यानंतर हा प्रवास अत्यंत बोअरींग आहे याची जाणीव आम्हा सगळ्यांना झाली आणि प्रवासाचे वेगवेगळे विकल्प आम्ही शोधायला सुरूवात केली. आणि १ जुलै १९९० रोजी गोवा एक्सप्रेसची सुरूवात झाली. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">या गाडीचे नाव जरी गोवा एक्सप्रेस असले तरी अजूनपर्यंत गोव्यात ब्रॉड गेज रेल्वे पोहोचली नव्हती. कोकण रेल्वे १९९८ मध्ये सुरू झाली आणि मिरज - लोंडा - दूधसागर (तेच ते चेन्नई एक्सप्रेस सिनेमात दाखवलेले गाव) - मडगाव - वास्को द गामा हा रेल्वेमार्ग १९९० मध्ये मीटर गेज होता. त्यामुळे गोवा एक्सप्रेस ही गाडी हजरत निझामुद्दीन ते मिरज हा प्रवास ब्रॉड गेजने करायची आणि मिरजेच्या स्टेशनवर बाजुच्याच फ़लाटावर मीटर गेजची गोवा एक्सप्रेस उभी असायची. थेट गोव्याचे तिकीट असलेले प्रवासी या गाडीतून उतरून शेजारच्या मीटर गेज गाडीत बसायचेत. (पुलंचे पेस्तनकाका आठवलेत ना ? त्या प्रवासातही पुल मुंबईवरून बेळगावच्या आपल्या प्रवासात मिरजेला गाडी बदलून मीटर गेजने पुढला बेळगावपर्यंतचा प्रवास करते झाले होते.) ती मीटर गेज गोवा एक्सप्रेस गोव्याला जायची. परतीच्या प्रवासातही तसेच मीटर गेज गोवा एक्सप्रेस वास्को द गामा ते मिरज हा प्रवास करायची आणि मिरजेवरून ब्रॉड गेजची गोवा एक्सप्रेस हजरत निझामुद्दीन पर्यंत धावायची. नंतर मग मिरज - लोंडा ते मडगाव या मार्गाचे रूंदीकरण झाले आणि गोवा एक्सप्रेस थेट वास्को द गामा पर्यंत धावायला लागली.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">ही गाडी मिरज - सातारा - पुणे - दौंड - मनमाड - भुसावळ - इटारसी - भोपाळ असे कमी थांबे घेत दिल्ली गाठायची. त्या गाडीचा नंबर २७०१ डाऊन आणि २७०२ अप असा होता. १ जुलै १९९० पासूनच भारतीय रेल्वेत दोन किंवा तीन आकडी गाडी नंबर्स बदलून चार आकडी नंबरांची व्यवस्था सुरू झाली होती. या गाडीला दक्षिण मध्य रेल्वेच्या सुपरफ़ास्टचा पहिला नंबर मिळाला होता. पुणे मिरज या एकेरी रेल्वे मार्गावर धावलेली ही पहिली सुपरफास्ट गाडी. या गाडी च्या आकर्षणाचा आणखी एक भाग म्हणजे आमची नेहेमीची महाराष्ट्र एक्सप्रेस जाताना आणि येतानाच्या प्रवासातही मनमाड ते पुणे हा प्रवास किट्ट काळोखात करायची. त्यामुळे आमच्या नागपूर ते कराड या प्रवासात अहमदनगर, दौंड ही स्टेशन्स लागतात ही खबर आमच्या काही दोस्तांना २ वर्षांनंतर लागली. २७०१/२७०२ हा प्रवास दिवसा ढवळ्या करायची त्यामुळे हा भाग कधी नव्हे तो बघायला मिळायचा.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">त्याकाळी या गाडीच्या डब्ब्यांची पोझिशन अशी असायची. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>एस-४, एस-१, एस-२, एस-३, ए-१, ए-२, एफ़-१, एस-५, एस-६ ,एस-७, एस-८, जनरल, जनरल, जनरल + रेल्वे डाक सेवा, जनरल, गार्डाचा डबा व ब्रेक व्हॆन. (एकूण १६ डबे).</b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">त्यावेळी ही गाडी आपला रेक ७०२१/७०२२ हैद्राबाद-ह.निझामुद्दीन दक्षीण एक्सप्रेस शी शेअर करायची. त्यामुळे ए.सी. कोचेस च्या आधी चे एस-१ ते एस-४ कोचेस ह.निझामुद्दीन -विशाखापट्टणम लिंक एक्सप्रेस चे व उरलेला रेक ह.निझामुद्दीन-हैद्राबाद असा असायचा. गाडी च्या बोर्डांवरही असेच ड्युएल मार्किंग असायचे. एकाच बोर्डावर वर हैद्राबाद-ह.निझामुद्दीन किंवा ह.निझामुद्दीन -विशाखापट्टणम आणि खाली मिरज ह.निझामुद्दीन असे मार्किंग असायचे. ७०२१ हैद्राबाद-ह.निझामुद्दीन दक्षीण एक्सप्रेस हजरत निझामुद्दीनला पहाटे पोहोचली की दुपारी हाच रेक २७०२ अप हजरत निझामुद्दीन ते मिरज गोवा एक्सप्रेस म्हणून प्रवासाला सुरूवात करायचा. तर दुपारी २७०१ डाऊन हजरत निझामुद्दीनला पोहोचली की संध्याकाळी ७०२२ अप दक्षिण एक्सप्रेस म्हणून निघत असे. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">मिरजेला वास्को द गामा ते मिरज हा प्रवास करणारी गोवा एक्सप्रेस रात्रभर प्रवास करून पहाटे पहाटे यायची तर मिरज ते हजरत निझामुद्दीन गोवा एक्सप्रेस सकाळी सात वाजता मिरजेवरून निघायची. रात्री ८:३० च्या आसपास म्हणजे १३:३० तासात ९०० किलोमीटर अंतर पार करून आम्हा नागपूरकरांना भुसावळला सोडायची. भुसावळवरून आम्हाला नागपूरला जाण्यासाठी त्या काळची अहमदाबाद - हावडा एक्सप्रेस किंवा त्यामागून येणारी दादर - नागपूर सेवाग्राम एक्सप्रेस मिळायची. सकाळी सात वाजता मिरजेवरून निघालेले आम्ही नागपूरकर १२०० किलोमीटर्सचा प्रवास आम्ही चक्क २२:३० तासात करू शकायचोत. याच प्रवासासाठी आमची लेकुरवाळी महाराष्ट्र एक्सप्रेस तब्बल २७ तास घेत असे. त्यामुळे गोवा एक्सप्रेसने भुसावळ आणि नंतर नागपूर गाठणे हे आम्हा महाराष्ट्र एक्सप्रेस पिडीत विद्यार्थ्यांसाठी सुंदर प्रवासस्वप्न होते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">या प्रवासात एक अडचण अशी होती की ही गोवा एक्सप्रेस तेव्हा कराडला थांबत नसे. त्यामुळे ही गाडी पकडायला आम्हाला एकतर सातारा गाठावे लागे किंवा मिरजेला जावे लागे. त्यातल्या त्यात सातारा थोडे सुखावह होते. सकाळी कराडवरून निघून सातारा, तिथून सातारा स्टेशन आणि मग ही गाडी गाठावी लागे. एक दोन वेळा वालचंद अभियांत्रिकी महाविद्यालय, सांगली येथे शिकत असलेल्या माझ्या मित्राकडे आदल्या दिवशी रात्री मुक्काम करून दुस-या दिवशी सकाळी मिरजेवरूनही ही गाडी पकडली आहे. या खटाटोपाचा मुख्य उद्देश म्हणजे ही गाडी कराडला न थांबता प्लॅटफ़ॉर्मवरून धाडधाड करीत धूळ उडवीत कशी जाते याचा अनुभव घेणे असा असायचा.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">रेल्वे फ़ॅनिंग हे बरेचसे संसर्गजनक आहे त्यामुळे आमच्या रेल्वे फ़ॅनिंगची लागण आमच्या रूम पार्टनर्सना झाली नसती तरच नवल. माझा अगदी जवळचा मित्र आणि रूम पार्टनर विजय कुळकर्णी (आता कैलासवासी. २०११ मध्ये दुर्दैवाने विजयचा जीवनप्रवास संपला.) आम्ही दोघांनीही आमच्या नागपूर ते कराड या परतीच्या प्रवासात भुसावळ ते सातारा ते कराड हा प्रवास गोवा एक्सप्रेसने करण्याचे निश्चित केले. १९९२ च्या हिवाळी सुट्ट्यांमध्ये विजय नाशिकवरून माझ्याकडे नागपूरला आलेला होता. आम्ही दोघांनीही नागपूर, माझे आजोळ चंद्रपूर येथे खूप धमाल मजा केली. आणि परतीच्या गोवा एक्सप्रेसने करावयाच्या तशा गैरसोयीच्या पण अत्यंत उत्कंठावर्धक प्रवासाला सुरूवात केली. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आमचे अकोला ते कराड असे थेट तिकीट व भुसावळ ते सातारा हे गोवा एक्सप्रेसचे आरक्षण होते. अकोल्याला माझ्या मावशीकडे आम्ही गेलोत. तिथून शेगावला जाऊन संतश्रेष्ठ गजानन महाराजांचे दर्शन आणि आशिर्वाद घेतलेत आणि अकोल्याला येऊन आमच्या प्रवासासाठी सज्ज झालोत. </span></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhYOOKPoWFBst2c4reaI2rIVMolL2IanoZOd1flD0xI3JR2XcRL7F36cVfVZHMGhtG7VFEHLa_GZPboi20yhWBDQGetHXhs_Si-WdslQuY0-Of86bsh45EeKUqwghT3n7H0_aaaMy66jApS2ZNth4tqsoLAIMyMgQmr6QlnSgD1iH2tn909zQdMvJ1lO9U/s1387/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.30.jpeg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1387" data-original-width="988" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhYOOKPoWFBst2c4reaI2rIVMolL2IanoZOd1flD0xI3JR2XcRL7F36cVfVZHMGhtG7VFEHLa_GZPboi20yhWBDQGetHXhs_Si-WdslQuY0-Of86bsh45EeKUqwghT3n7H0_aaaMy66jApS2ZNth4tqsoLAIMyMgQmr6QlnSgD1iH2tn909zQdMvJ1lO9U/w456-h640/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.30.jpeg" width="456" /></a></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjCnHl-MbQQN48NXJjm-S6wEAoq-0PyUpZ32PyaGRlmFe2yLeglto5L3FbXe216tR3wtZF7IHAvz-i4Yzchxqd9u0wfMe4mgjDKQCY7Ow6UNcZv_r-NJYMPbRCnUYX4iudzvHvzgOChgOH6L6BMxqRwN2_cfR54Z2oOGic-GBI_uLxyhqLQE-OsvNG0xxI/s1573/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.31.jpeg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1573" data-original-width="999" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjCnHl-MbQQN48NXJjm-S6wEAoq-0PyUpZ32PyaGRlmFe2yLeglto5L3FbXe216tR3wtZF7IHAvz-i4Yzchxqd9u0wfMe4mgjDKQCY7Ow6UNcZv_r-NJYMPbRCnUYX4iudzvHvzgOChgOH6L6BMxqRwN2_cfR54Z2oOGic-GBI_uLxyhqLQE-OsvNG0xxI/w406-h640/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.31.jpeg" width="406" /></a></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><br /><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">दिनांक : ६ / १ / १९९२ व ७ / १ / १९९२ ची रात्र. थंडी मी म्हणत होती. तापमान १० अंश सेल्सियसच्या खाली. अत्यंत बोचरी थंडी, बोचरे वारे. रात्री मी आणि विजय अकोला स्टेशनवर आलोत. आपल्याला दिवसाढवळ्या धावणा-या महाराष्ट्र एक्सप्रेसने प्रवास करून रात्री उबदार पांघरूणात झोपता आले असते असा विचार दोघांच्याही मनात झळकून गेला पण भुसावळ ते सातारा अशा सुपरफ़ास्ट रेल्वे फ़ॅनिंगचा आनंद घ्यायचा तर काही तरी किंमत मोजली पाहिजे यावर सुद्धा दोघांचेही एकमत होते. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">दिनांक : ७ / १ / १९९२ अकोला स्टेशनवर हावडा - अहमदाबाद एक्सप्रेस आली. खरेतर या गाडीपाठोपाठ येणा-या नागपूर - दादर सेवाग्राम एक्सप्रेसमध्ये आम्हाला ब-यापैकी जागा मिळू शकली असती. पण सेवाग्राम एक्सप्रेस भुसावळला पोहोचण्याची वेळ आणि गोवा एक्सप्रेसची भुसावळवरून निघण्याची वेळ यात फ़क्त अर्ध्या तासाचे अंतर होते. तो धोका आम्हाला पत्करायचा नव्हता. हावडा - अहमदाबाद एक्सप्रेस नेहेमीप्रमाणे प्रवाशांनी भरून आलेली. दोन मिनीटांच्या थांब्यात एका डब्ब्यात आम्ही घुसलोत. रिझर्वेशन तर नव्हतेच. दरवाज्यात बसून जाऊ म्हटले तर बाहेरच्या गोठवणा-या थंडीपासून आणि गाडीच्या वेगामुळे अजून भन्नाट वेगाने वाहणा-या वा-यांपासून वाचण्यासाठी डब्ब्याचे दार बंद ठेवणे अत्यावश्यक होते. कसेबसे दार बंद करून त्याला टेकून बसलोत. दाराच्या , खिडकीच्या फ़टींमधून येणारा वारा अक्षरशः चावत होता. स्वेटर्स घालून वरून आमची पांघरूणे घेऊन आम्ही कुडकुडत ते दो्न - सव्वादोन तास काढलेत आणि भुसावळला उतरल्यानंतर पहिल्यांदा गरमागरम चहाच्या स्टॉलकडे धाव घेतली.</span></p><p style="text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGAUKbEpggTqRPJw8vUteSXlgc1LqiYOibYoJSeSu9r159W_-nDslUb9UeZavOPDkoBnNuU_YkfaT1xAt5CRFid6Z-nEUswseWIQy21R7CdWfhX4q1BIKh3Otu9JAwGjw_3yHRmpASYf8BgvbpYrpr-dnMHRyuGr5FjHe3P6CW8V7hHeYSz-rhzEKXalA/s1600/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.31%20(1).jpeg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em; text-align: center;"><img border="0" data-original-height="1600" data-original-width="1190" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGAUKbEpggTqRPJw8vUteSXlgc1LqiYOibYoJSeSu9r159W_-nDslUb9UeZavOPDkoBnNuU_YkfaT1xAt5CRFid6Z-nEUswseWIQy21R7CdWfhX4q1BIKh3Otu9JAwGjw_3yHRmpASYf8BgvbpYrpr-dnMHRyuGr5FjHe3P6CW8V7hHeYSz-rhzEKXalA/w476-h640/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.31%20(1).jpeg" width="476" /></a></p><p style="text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjWcX3WfUIaGTjw4HtBM3_FHM_ESH84VqKipHzgZSxyB3WFBNXTQUCHO3MBEOtm3MXG1gow4k4tETRqWcGi2ubfKxvUDiCIFD2sD6KblzfFFyjP4P-lQI_mpac9inI_8iiP6kw3SwtJd9D03ZMa7HOWoiOKut6aUV2c4mWXde7kZ85VFE2w0H7ePs-ePIU/s1452/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.31%20(2).jpeg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em; text-align: center;"><img border="0" data-original-height="1452" data-original-width="1004" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjWcX3WfUIaGTjw4HtBM3_FHM_ESH84VqKipHzgZSxyB3WFBNXTQUCHO3MBEOtm3MXG1gow4k4tETRqWcGi2ubfKxvUDiCIFD2sD6KblzfFFyjP4P-lQI_mpac9inI_8iiP6kw3SwtJd9D03ZMa7HOWoiOKut6aUV2c4mWXde7kZ85VFE2w0H7ePs-ePIU/w442-h640/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.31%20(2).jpeg" width="442" /></a></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">भुसावळनंतर मात्र आमचा प्रवास आरामदायक होता. आमची रिझर्वेशन्स होती. खिडकीच्या जागा होत्या. रेल्वे फ़ॅनिंग पूर्णपणे एन्जॉय करीत आम्ही साता-या पोहोचलोत. तिथून सातारा बसस्टॅण्ड आणि तिथून बसने कराडपर्यंत. </span></p><p style="text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjjDYjqXa4tMzbWmcnYebqwE2L51Yf4DSFrNJRAUSYtdPuUSJtAscFhLSM5lcb8wa4mzO_BmuJTwmFF6lvLI4_HVIOIlxCB87OEHJT3rrI-Vyd8NfaHPTUP-vNGAdPhFZtfySSiEfY6_X2YV0WoWFop2gfEESX7OdsQShPTMAC5DV7qifQkDICwiTzYt2w/s1450/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.32.jpeg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em; text-align: center;"><img border="0" data-original-height="1450" data-original-width="896" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjjDYjqXa4tMzbWmcnYebqwE2L51Yf4DSFrNJRAUSYtdPuUSJtAscFhLSM5lcb8wa4mzO_BmuJTwmFF6lvLI4_HVIOIlxCB87OEHJT3rrI-Vyd8NfaHPTUP-vNGAdPhFZtfySSiEfY6_X2YV0WoWFop2gfEESX7OdsQShPTMAC5DV7qifQkDICwiTzYt2w/w396-h640/WhatsApp%20Image%202024-02-19%20at%2018.35.32.jpeg" width="396" /></a></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आजही मला ती अकोला स्टेशनवरची गोठवणारी रात्र आठवतेय. रेल्वे फ़ॅनिंगसाठी इतकी गैरसोय सोसण्याची आम्हा तरूणांची ती तयारी. त्यानंतर मग भुसावळ ते सातारा प्रवासात आलेली मजा हे सगळेच अगदी अविस्मरणीय.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- रेल्वेवर (आणि बसवरही) मनापासून प्रेम करणारा रेल्वेफ़ॅन प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.<br /><br /></b></span></p><h3 class="post-title entry-title" itemprop="name" style="background-color: white; font-family: "Times New Roman", Times, FreeSerif, serif; margin: 20px 0px 0px; position: relative;"><a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2021/11/blog-post_14.html" target="_blank">भारतीय रेल्वेची एक नावडती गाडी</a></h3><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"></span></p><h3 class="post-title entry-title" itemprop="name" style="background-color: white; font-family: "Times New Roman", Times, FreeSerif, serif; margin: 20px 0px 0px; position: relative;"><a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2011/01/blog-post.html" target="_blank">काही गंमतीशीर आणि वर्णनीय प्रवास क्र.१</a></h3><h3 class="post-title entry-title" itemprop="name" style="background-color: white; font-family: "Times New Roman", Times, FreeSerif, serif; margin: 20px 0px 0px; position: relative;"><a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2021/07/blog-post_20.html" target="_blank">मध्य रेल्वेः नागपूर विभाग, एक गरीब बिच्चारा विभाग.</a><br /><br /></h3><h3 class="post-title entry-title" itemprop="name" style="background-color: white; font-family: "Times New Roman", Times, FreeSerif, serif; margin: 20px 0px 0px; position: relative;"><a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2023/10/fn-1.html" target="_blank">भारतीय रेल्वेतील एक अत्यंत दुर्मिळ क्लासचा कोच : FN - 1 कोच. त्यानिमित्ताने सेवाग्राम एक्सप्रेस, महालक्ष्मी एक्सप्रेस, हरिप्रिया एक्सप्रेस आणि दादर अमृतसर एक्सप्रेसच्या आठवणी.</a><br /><br /></h3><h3 class="post-title entry-title" itemprop="name" style="background-color: white; font-family: "Times New Roman", Times, FreeSerif, serif; margin: 20px 0px 0px; position: relative;"><a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2024/02/blog-post_4.html">महाराष्ट्र एक्सप्रेस : बिचारेपणाचा चलचित्र प्रवास.</a></h3>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-31701989490123866432024-02-18T09:55:00.002+05:302024-02-18T09:59:50.806+05:30येऊ तशी कशी मी नांदायला ?<p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2024/01/blog-post_31.html" target="_blank">मागील एका पोस्टमध्ये</a> लिहील्याप्रमाणे आम्हा बस आणि रेल्वे फ़ॅन्सना बस किंवा रेल्वे ह्या निर्जीव वस्तू वाटतच नाहीत. तर त्या अगदी आपल्यासारख्याच सजीव वस्तू वाटतात. अगदी तसेच काहीतरी या बसकडे पाहून वाटले होते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">आपल्या महाराष्ट्र एस. टी. च्या स्वतःच्या तीन मध्यवर्ती कार्यशाळा आहेत. नागपूर, छत्रपती संभाजीनगर आणि दापोडी, पुणे. तिथे बसगाड्यांची टाटा किंवा लेलॅण्ड चेसिसवर बांधणी होते. यातल्या नागपूर कार्यशाळेत प्रामुख्याने टाटा बसगाड्या बांधल्या जातात. अगदी अपवाद म्हणून काही लेलॅण्ड गाड्याही नागपूर कार्यशाळेने बांधल्या आहेत. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">आजवर महाराष्ट्रात विभागीय भुगोल लक्षात घेऊन विदर्भ आणि पश्चिम महाराष्ट्रात टाटाच्या बसेस पाठवल्या जातात तर कोकण, मराठवाडा आणि खान्देशात अशोक लेलॅण्डच्या बसेस पाठवल्या जातात. लेलॅण्डच्या बसेस घाटात चांगल्या असतात हे आपल्या एस. टी. चे गृहीतक आहे. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">महाराष्ट्रातले बस आगार आपल्या बसगाड्यांची मागणी आपापल्या विभागानुसार एस. टी. च्या मध्यवर्ती कार्यालयाकडे पाठवतात आणि कार्यशाळेत तयार झालेल्या नव्या बसेस या मागणीनुसार त्या त्या विभागातल्या आगारांना पाठवल्या जातात.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjm9Kg1RJhkLosi7EnBqFqxNnHGzdWuJvmoLCOJPR8bYUmuRHkDTjeWXMRZFpDLSgv2Qg_k17kwY7eL8BxWU5yfcId_U3UUMYUU09maTUf_cP2ZiIcly6LPlVK9FXDHkEzRNVl_c1QeSFr3l_FIrtwDjySavf5KJKk7A1cjv818RP5dHiCMeGbYlHBSXM8/s3072/8605461648_69937850a2_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjm9Kg1RJhkLosi7EnBqFqxNnHGzdWuJvmoLCOJPR8bYUmuRHkDTjeWXMRZFpDLSgv2Qg_k17kwY7eL8BxWU5yfcId_U3UUMYUU09maTUf_cP2ZiIcly6LPlVK9FXDHkEzRNVl_c1QeSFr3l_FIrtwDjySavf5KJKk7A1cjv818RP5dHiCMeGbYlHBSXM8/w640-h480/8605461648_69937850a2_o.jpg" width="640" /></span></a></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #990000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>मध्यवर्ती कार्यशाळा नागपूर</b></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #990000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b><br /></b></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #990000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>2011 - 12 मध्ये बांधलेली 141 वी नवीन लेलॅण्ड</b></span></div><div><span style="font-size: medium;"><br /></span></div></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiFeQI0mBH0f4ggxuL9hdOdXrV18rZJ676Z8wYtG8OWvXfUZBYPOidO0PXvMfFa_Fa034S30MuaV7VyqJeEqGSRGzvbHMVgeixa2Id5B2VTUsVHNjIJ2LW0TXxcOvV2Y7Wo4dNufYQTp3OofoXjFspnZ78YX4LUwwERZvjj-NAKa4DvFGl73hEocOs1H2o/s3072/8605461788_7bfda40da9_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiFeQI0mBH0f4ggxuL9hdOdXrV18rZJ676Z8wYtG8OWvXfUZBYPOidO0PXvMfFa_Fa034S30MuaV7VyqJeEqGSRGzvbHMVgeixa2Id5B2VTUsVHNjIJ2LW0TXxcOvV2Y7Wo4dNufYQTp3OofoXjFspnZ78YX4LUwwERZvjj-NAKa4DvFGl73hEocOs1H2o/w640-h480/8605461788_7bfda40da9_o.jpg" width="640" /></span></a></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><p></p><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEivaSJ5ZDRvq7D5bf_GssbG1SuMuVO6zNfUdF1tCcakIKQtdF0Othx7CNV-3EuMZVclZIbukt2xtKZUZW3mawmp7_YeBxqyDvv6mSx39-bfIgGXqsLXfnavBYoXtRXfc_OglPYpzvJVe2fq1gKB4GijQT4PdMnrapMgZrjIEpw4Uk0hQd-U5U-d-D8fMU0/s3072/8605461594_1d47529992_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="3072" data-original-width="2304" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEivaSJ5ZDRvq7D5bf_GssbG1SuMuVO6zNfUdF1tCcakIKQtdF0Othx7CNV-3EuMZVclZIbukt2xtKZUZW3mawmp7_YeBxqyDvv6mSx39-bfIgGXqsLXfnavBYoXtRXfc_OglPYpzvJVe2fq1gKB4GijQT4PdMnrapMgZrjIEpw4Uk0hQd-U5U-d-D8fMU0/w480-h640/8605461594_1d47529992_o.jpg" width="480" /></span></a></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><b><div>बसचा मार्ग<br /><br /></div><div>तुळजापूर जलद कोल्हापूर<br /><br /></div><div>मार्गे सोलापूर - मोहोळ - पंढरपूर - सांगोला - जुनोनी - शिरढोण - मिरज - सांगली - जयसिंगपूर - हातकणंगले</div><div><br /></div></b></div></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>MH - 40 / N 9745<br /><br />मध्यवर्ती कार्यशाळा नागपूर<br /><br />ASHOK LEYLAND CHEETAH model</b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>जुने आगार वर्धा (वर्धा विभाग)</b></span></p><p style="text-align: justify;"><b><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"></span></b></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>नवे आगार तुळजापूर (धाराशिव विभाग, जुने उस्मानाबाद)</b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></p><div style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">या बसच्या बाबतीत काय झाले की ही अशोक लेलॅण्डची बस 2011 - 12 या वर्षात नागपूर कार्यशाळेने बांधली तेव्हा विदर्भातल्या डेपोंकडूनच नव्या बसची मोठी मागणी आलेली होती. त्यानुसार या अशोक लेलॅण्डच्या बसेस वर्धा विभाग, अमरावती विभाग, बुलढाणा विभागांना दिल्या गेल्यात. नंतर नव्या टाटा बसेस बांधल्यावर त्या नव्या टाटा बसेस विदर्भातल्या काही डेपोंना देऊन या एक दीड वर्षे जुन्या अशोक लेलॅण्ड बसेस मराठवाडा आणि खान्देशमधल्या आगारांना दिल्या गेल्यात. असे होत असते. अशीच एक आठवण छत्रपती संभाजीनगर - 2 (जुने औरंगाबाद - 2) या आगाराचीही आहे. या आगाराला छत्रपती संभाजीनगर मध्यवर्ती कार्यशाळेने बांधलेली बांधलेली एक नवी टाटा दिल्या गेली पण नंतर तिथे नवीन अशोक लेलॅण्ड बसेस आल्यानंतर जुन्या टाटा बसेसची रवानगी विदर्भातल्या डेपोंमध्ये झाली होती. अशीच एक छत्रपती संभाजीनगर - 2 (जुने औरंगाबाद - 2) या आगाराची बस अहेरी आगाराला दिल्या गेल्याचे एक प्रकाशचित्र येथे.</span></div><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg2aNxhilppv1CnHhYhoyOJeVBj1v4za2AK3mTtvOT_jEydRULO6bcjsKi9DeSKJIAehvAgbStPmGYkRBkWJ2JMCLYf0V2Fbg9M6p84QjU0r2NeD2DqRGwkxzOfyxA_nZD-r8rQEJLGh71TowR47wl3-_U7ijVXdfzxRqfYB_eJA5HCP9kR8EuhGEZF9E8/s1632/7653878356_557e5deff0_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1224" data-original-width="1632" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg2aNxhilppv1CnHhYhoyOJeVBj1v4za2AK3mTtvOT_jEydRULO6bcjsKi9DeSKJIAehvAgbStPmGYkRBkWJ2JMCLYf0V2Fbg9M6p84QjU0r2NeD2DqRGwkxzOfyxA_nZD-r8rQEJLGh71TowR47wl3-_U7ijVXdfzxRqfYB_eJA5HCP9kR8EuhGEZF9E8/w640-h480/7653878356_557e5deff0_o.jpg" width="640" /></span></a></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjkZc69tGZABIAXKKYAQ_888MQNYWjeuS6hYY7DCJcgy_qrc2fP-FWHeW7P3gxBzkMCMFtxLPFdLCJF3jPFL-k1MrGIffNHaD_mwHh67lu4_VEa63Qc10cdngQ4yNMe2Asvicdrpj5mEAwl3cGM29WnlkaVO6bRWYgGSf1n-M113heU0I0Rb8OwWs3dO44/s1632/7653878710_97928d4910_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1224" data-original-width="1632" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjkZc69tGZABIAXKKYAQ_888MQNYWjeuS6hYY7DCJcgy_qrc2fP-FWHeW7P3gxBzkMCMFtxLPFdLCJF3jPFL-k1MrGIffNHaD_mwHh67lu4_VEa63Qc10cdngQ4yNMe2Asvicdrpj5mEAwl3cGM29WnlkaVO6bRWYgGSf1n-M113heU0I0Rb8OwWs3dO44/w640-h480/7653878710_97928d4910_o.jpg" width="640" /></span></a></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">पण या दोन्हीही कन्यांनी नव्या घरात जायला नाखुषी दर्शविलेली दिसते. सासरी जाऊन काही महिने लोटलेत तरीही या कन्या तिथे नांदायला नाखुश दिसतायत. माहेरचेच नाव मोठ्या गौरवाने मिरवतायत. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana;">आता माणसांसारखी या बसेसमध्ये दोन दोन आडनावे (पुल म्हणतात त्या प्रमाणे डब्बल बॅरेल आडनावे. उदाहरणार्थ वैभवी देशपांडे - किन्हीकर) लावण्याची सोय नाही हो. नाहीतर ही कन्या व. वर्धा - उ. तुळजापूर असे दोन </span><span style="color: #cc0000; font-family: verdana;">दोन </span><span style="color: #cc0000; font-family: verdana;">डेपो मिरविते झाली असती.</span></span></p><p><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- बसेसची मानवीरूपात कल्पना करून त्या कल्पनाविश्वात रमणारा बसफ़ॅन, प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-54193716465289929142024-02-14T06:56:00.004+05:302024-02-14T06:58:07.917+05:30जखमा कशा सुगंधी झाल्यात काळजाला: प्लास्टर लावलेली जखमी बस.<p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">माणसांसारखीच बसेसचीही नशीबे असतात. आताच हीच बस बघा ना. एकेकाळी (साधारण 2006-2007 मध्ये) जेव्हा ही निम आराम बस महाराष्ट्र एस. टी. च्या चिकलठाणा (छत्रपती संभाजीनगर) कार्यशाळेने बांधली आणि सांगली विभागाकडे हस्तांतरित केली असेल तेव्हा कदाचित ही बस मिरज - मुंबई, मिरज - पुणे स्टेशन अशा प्रतिष्ठेच्या मार्गांवर प्रवाशांना आरामदायी सेवा देत धावली असेल. पांढ-या शुभ्र रंगात, हिरवे छत आणि निळा पट्टा अशी अतिशय लोभसवाणी दिसत असेल.<br /><br /><br /></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiJIa6joM6-aIS_s1Wd3UmsWMt54KiD6IV7uT6IpwHT-2_4F0V_jFsEe8o5ywINrgf364ffERUBvbz57qXya-J5oDiyIl_0XAkAVXUYC78SARbZla0uih-b6gGMhIDGbBdTKIyVJJbuXDa3rNS9Oh8MCmJmz9HR0AcGN1YD3fMuhD4SkbRqjWw5VRIOEYY/s1366/8268002471_a915ee7d91_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1058" data-original-width="1366" height="496" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiJIa6joM6-aIS_s1Wd3UmsWMt54KiD6IV7uT6IpwHT-2_4F0V_jFsEe8o5ywINrgf364ffERUBvbz57qXya-J5oDiyIl_0XAkAVXUYC78SARbZla0uih-b6gGMhIDGbBdTKIyVJJbuXDa3rNS9Oh8MCmJmz9HR0AcGN1YD3fMuhD4SkbRqjWw5VRIOEYY/w640-h496/8268002471_a915ee7d91_o.jpg" width="640" /></a></div><br /><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">मधल्या काळात 6 - 7 वर्षे निघून गेलीत. एका बसचे एस. टी. तले साधारण आयुष्य 8 ते 10 वर्षे असते. हा फ़ोटो 2 डिसेंबर 2013 रोजी आमच्या तासगाव - मणेराजुरी - शिरढोण - जुनोनी - सांगोला प्रवासात काढलेले आहे. या कालावधीत मिरज डेपोने या बसला निम आराम मधून परिवर्तन बसमध्ये परावर्तित केले. या बसला मधल्या काळात खूप जखमाही झाल्या असतील. जखमांना प्लास्टर, बॅंडेज लावलेल्या माणसांसारखी ही बस आता दिसत होती.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">मधल्या काळात महाराष्ट्र एस. टी. च्या चिकलठाणा (छत्रपती संभाजीनगर) कार्यशाळेने बांधलेल्या टाटा निम आराम बसपैकी एक बस. सहसा महाराष्ट्र एस. टी. ची चिकलठाणा (छत्रपती संभाजीनगर) कार्यशाळा ही अशोक लेलॅण्ड चित्ता चेसिसवर बसेस बांधते. कधीकधी या कार्यशाळेने टाटा बसेसही बांधलेल्या आहेत. त्यातलीच ही बस.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- बसेस आणि रेल्वेकडेही त्या जिवंत व्यक्ती आहेत या समदृष्टीने बघत असलेला, (बसचा व रेल्वेचा) योगीपुरूष, प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर. <br /><br /></b></span><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><b><span style="background-color: white; text-align: start;"><br /></span></b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><b><span style="background-color: white; text-align: start;"><br /></span></b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><b><span style="background-color: white; text-align: start;">MH-20 / D 7964.</span><br style="background-color: white; text-align: start;" /><br style="background-color: white; text-align: start;" /><span style="background-color: white; text-align: start;">TATA 1512</span><br style="background-color: white; text-align: start;" /><br style="background-color: white; text-align: start;" /><span style="background-color: white; text-align: start;">Built by MSRTC's Central Workshop Chikalthana (Chhatrapati Sambhajinagar)</span><br style="background-color: white; text-align: start;" /><br style="background-color: white; text-align: start;" /><span style="background-color: white; text-align: start;">Modifications done at MSRTC's Divisional Workshop, Sangli.</span><br style="background-color: white; text-align: start;" /><br style="background-color: white; text-align: start;" /><span style="background-color: white; text-align: start;">Ex Semi Luxury, now used as Parivartan bus.</span><br style="background-color: white; text-align: start;" /><br style="background-color: white; text-align: start;" /><span style="background-color: white; text-align: start;">Miraj depot, Sangli Division.</span><br style="background-color: white; text-align: start;" /><br style="background-color: white; text-align: start;" /><span style="background-color: white; text-align: start;">Manerajuri-Miraj ordinary service.</span><br style="background-color: white; text-align: start;" /><br style="background-color: white; text-align: start;" /><span style="background-color: white; text-align: start;">02/12/2013.</span></b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-2697393809902302262024-02-10T18:36:00.001+05:302024-02-10T18:36:22.740+05:30पहिला विमानप्रवास आणि त्यात उडालेली घाबरगुंडी<p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">माझ्या आयुष्यातला पहिला विमानप्रवास कुठल्या कारणाने आणि कसा घडला ? हे मी सविस्तर <a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2016/01/blog-post_2.html" target="_blank">या लेखात </a>लिहीलेला आहे. त्या विमानप्रवासाच्या शेवटी घडलेली आणि मनावर कोरल्या गेलेली एक घटना.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">विमान उतरताना विमानाच्या पंखांवरचे, एंजिनावरचे रिव्हर्सर्स कार्यरत होत असतात. विमानाची धावपट्टी ही वा-याच्या झोताच्या दिशेनेच आखलेली असते. विमान उतरताना ते धावपट्टीवर टेकल्यानंतर विमान अतिशय वेगात असताना हे रिव्हर्सर्स कार्यरत होऊन अधिक प्रमाणात वारा अडविला जातो आणि विमान धावपट्टीवर कमी अंतरात थांबू शकते.</span></p><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhRDVmqF5L58da5AkoT9RVEpNwpyFpTxkyBjyIjquUCykwA02jGpjb_jweHNg1Gv19EpFs0EY95kceQxGAI7rG3L9R6oFVFt8RkrkwPOinDSWYx9Ia47CMgl9AyVpJ1ylPtBnzMA5W6GFk7xWXYpcIVJkZMfh9o4EtTP6sJAE6myo2CAc86Ni40NxRpRxk/s474/main-qimg-9b58abd6ed6815909a63d5f76762c443-lq.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="321" data-original-width="474" height="434" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhRDVmqF5L58da5AkoT9RVEpNwpyFpTxkyBjyIjquUCykwA02jGpjb_jweHNg1Gv19EpFs0EY95kceQxGAI7rG3L9R6oFVFt8RkrkwPOinDSWYx9Ia47CMgl9AyVpJ1ylPtBnzMA5W6GFk7xWXYpcIVJkZMfh9o4EtTP6sJAE6myo2CAc86Ni40NxRpRxk/w640-h434/main-qimg-9b58abd6ed6815909a63d5f76762c443-lq.jpg" width="640" /></a></div><div style="text-align: justify;"><br /></div><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">पहिल्या विमानप्रवासात मी डावीकडल्या एका खिडकीपाशी बसलेलो होतो. विमानाच्या पंखांच्या मागे असलेल्या खिडकीत. माझ्या खिडकीतून मला पंख पूर्णपणे दिसू शकत होते. नागपूर विमानतळावर विमान उतरल्यानंतर ते रिव्हर्सर्स पूर्णपणे उघडलेत आणि आतमधला एंजिनाचा भाग मला दिसू लागला. हा सगळा प्रकार दरवेळी होत असतो त्यामुळे त्यात घाबरण्यासारखे काही नाही हे मला माहिती नव्हते. त्यामुळे हे रिव्हर्सर्स असे उघडल्यावर मला वाटले की विमान उतरताना बसलेल्या हाद-यामुळे एंजिनावरचे हे हूड निघालेले आहे आणि ते रिव्हर्सर्स ही अगदी पूर्ण उघडून जमिनीला टेकतायत की काय अशा स्थितीत होते. माझ्या मनात चलबिचल सुरू झाली. विमान उतरताना हे हूड उघडलेले आहे. वेगात असलेल्या विमानामुळे ते आता थोड्याच वेळात रनवेवर घासल्या जाऊन त्यातून ठिणग्या वगैरे निघू शकतील. विमानाचे सगळे इंधन त्याच्या पंखांमध्ये भरलेले असल्याने त्या ठिणग्या पंखांपर्यंत पोहोचतील आणि विमान पेट घेईल. आपला पहिला विमानप्रवास हा शेवटचा विमानप्रवास ठरेल. उद्याच्या वर्तमानपत्रांमध्ये या अपघाताची बातमी छापून येईल तेव्हा कदाचित आपल्या नावासह "या तरूणाचा पहिला प्रवास हा शेवटचा प्रवास ठरला" असा मथळा छापून छोट्या चौकटीत आपलीही बातमी येईल. आपल्या आई वडीलांना किती वाईट वाटेल ? अशा अनेक कल्पना काही सेकंदात मनात आल्यात. आजवर नॅशनल जिओग्राफ़िकवर पाहिलेले अनेक "Air Crash Investigations" चे एपिसोडस मनात तरळून गेलेत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">पण काही नाही. जसेजसे विमान पुढे जात होते तसेतसे ते रिव्हर्सर्स पूर्ववत होत होत एंजिन झाकते झालेत आणि हा प्रयोग पूर्वनियोजित होता याची माझ्या मनाची खात्री पटली. त्याकाळी यू ट्यूब वगैरेचे प्रस्थ नव्हते. खूप वर्षांनी यू ट्यूब वर आणि आजकाल इंस्टाग्रामवर, फ़ेसबुकवर असे हजारो व्हिडीयोज जेव्हा मी बघतो तेव्हा स्वतःच्या उडालेल्या घाबरगुंडीबाबत हसू येतं. पण ते काही सेकंद माझ्या मनात आलेले विचार आज जवळपास तीस वर्षांनंतरही अगदी तसेच आठवण्याइतके प्रखर आहेत हे लक्षात येतं.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- आनंदी घटना कायम लक्षात ठेवणारा आणि मनाला वेदनादायी घटना फ़ार लवकर विसरणारा माणूस पण अशी थरारक घटना कायम लक्षात राहते याचा अनुभव घेणारा साधा मनुक्ष, प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-14001012189580424302024-02-09T05:52:00.000+05:302024-02-09T05:52:00.280+05:30रंग आणि आत्मा दोन्हीही बदललेली बसगाडी. हिरकणी ची निळीपरी आणि ती ही शिवनेरी रंगात.<p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">महाराष्ट्र एस. टी. आपल्या परिवर्तन गाड्यांना संपूर्ण लाल रंगात रंगवते. त्यांना आम्ही बसप्रेमी "लालपरी" नावाने संबोधतो.</span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">महाराष्ट्र एस. टी. आपल्या प्रिमीयम बसगाड्यांना (व्हॉल्वो, स्कॅनिया) निळ्या रंगात रंगवते. त्यांचे अधिकृत ब्रॅंडनेम "शिवनेरी" आहे.</span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">कोल्हापूर विभाग आपल्या काही साध्या (लालपरी) गाड्यांना शिवनेरी रंगात रंगवतो.<br /><br /><br /></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgxW-3_J00519F60VJTpkELtPfZO2EvLlR-QM0FROBK9eh6fAZwXHJ0MC9ZX9cNxS992RO5vaSo1FRY_jvzWJPcYerVDIfEJIuRkCdutO_0YqzeqBsvQvjf_EYQHMcO6TqRYlmxrbsUD0lfkWauouFmyn19qrOiT82ziM6C86tY2jou_B8BltKKjqMoP_I/s833/8097333294_6f83d53ccd_o.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="703" data-original-width="833" height="540" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgxW-3_J00519F60VJTpkELtPfZO2EvLlR-QM0FROBK9eh6fAZwXHJ0MC9ZX9cNxS992RO5vaSo1FRY_jvzWJPcYerVDIfEJIuRkCdutO_0YqzeqBsvQvjf_EYQHMcO6TqRYlmxrbsUD0lfkWauouFmyn19qrOiT82ziM6C86tY2jou_B8BltKKjqMoP_I/w640-h540/8097333294_6f83d53ccd_o.jpg" width="640" /></a></div><br /><p></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">ही बसही तशीच. पूर्वी ही निम आराम गाडी होती. (अधिकृत ब्रॅंडनेम हिरकणी) तेव्हा ती पांढ-या रंगात हिरव्या छतासह आणि निळ्या पट्ट्यासह असणार. पण कोल्हापूर विभागाने तिचे रूपांतर साध्या बसमध्ये (अधिकृत ब्रॅंडनेम परिवर्तन) मध्ये केले आणि तिला ही शिवनेरीची रंगसंगती देऊन टाकली. मी ही बस कॅमे-यात टिपली तेव्हा या बसची मूळ निम आराम आसने तशीच ठेवलेली होती. त्या आसनांना साध्या बसच्या आसनांमध्ये परावर्तित करण्यात आलेले नव्हते.</span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">या बसचा मार्गफ़लकही अगदी एवंगुणविशिष्ट आहे. यावर कुठेही ही बस कुठून कुठे जातेय हे लिहीलेले नाही. मार्गफ़लकावर फ़क्त "विना वाहक विनाथांबा" एव्हढेच लिहीलेले आहे. बसचा डेपो पाहून ही बस इचलकरंजीवरून कोल्हापूरकडे येतेय हा अंदाज आपण बांधायचा कारण हा फ़ोटो हातकणंगले ते कोल्हापूर रस्त्यावर ही बस असताना काढलेला आहे. </span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">या बसचे आणखी एक वैशिष्ट्य म्हणजे. एस. टी. च्या मध्यवर्ती कार्यशाळा, चिकलठाणा, छत्रपती संभाजीनगर ने बांधलेल्या थोड्याफ़ार टाटा बसमधली ही एक टाटा बस. मध्यवर्ती कार्यशाळा, चिकलठाणा प्रामुख्याने अशोक लेलॅण्डच्या चेसिसवर बसबांधणी करते. </span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">MH - 20 / D 9110</span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">TATA 1510</span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">को. इचलकरंजी डेपो</span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">हातकणंगले - कोल्हापूर महामार्ग, दिनांक 14/10/2012</span></p><p><br /></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-29261094563135816922024-02-07T21:24:00.000+05:302024-02-07T21:24:58.955+05:30देवाचिये द्वारी: डिस्क लावलेली लालपरी<p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">"लालपरी" हे नामाभिधान आम्ही बसफ़ॅन्सनी संपूर्ण लाल रंगाच्या महाराष्ट्र एस. टी. ना दिलेले आहे. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">25/12/2012: मुंबईवरून सांगोल्याला परत जाताना आम्ही एक्सप्रेसवे ने न जाता जुन्या हायवेने (राष्ट्रीय महामार्ग 4) ने जाण्याचे ठरविले. खोपोलीजवळ येताच वरदविनायकाचे दर्शन घेण्यासाठी आम्ही गाडी वळवली आणि मंदीराच्या पार्किंगमध्ये ही गाडी पाहून थक्क झालो.</span></p><p></p><div style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;"><br /></span></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgw1h-AutSRDMj0Dhziax2AjqHt4iNqGk_ZT7J4EKzZhPW4gnhJpAHwBzBRMpXPC8HzEbQjjtkYxHsPN4ebjH7JDcxQ_KQtWbgpQM8157t1yAAyf-mE6CyBTUPogzY1Md18dnjphAuKo8NDyDsBd4xPwvmCPrLB9k5cJ6PW4Q_DZ5BdXPuE8zP7wEqa0A4/s3072/8324882658_ba8c5bfaaa_o.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgw1h-AutSRDMj0Dhziax2AjqHt4iNqGk_ZT7J4EKzZhPW4gnhJpAHwBzBRMpXPC8HzEbQjjtkYxHsPN4ebjH7JDcxQ_KQtWbgpQM8157t1yAAyf-mE6CyBTUPogzY1Md18dnjphAuKo8NDyDsBd4xPwvmCPrLB9k5cJ6PW4Q_DZ5BdXPuE8zP7wEqa0A4/w640-h480/8324882658_ba8c5bfaaa_o.jpg" width="640" /></span></a></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><p></p><div style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;">वरदविनायक गणपतीच्या दारी मालवण डेपोची ही नवी कोरी लालपरी उभी होती. शालेय सहलीसाठी आलेली. चाकांना कार्ससारख्या डिस्कस लावलेली. </span></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjDAUEssyJQ6Eu_wryaIh6kWweuP8qxi998P0A3eoyqChxOxtMHiizPy0i1rOxGbf1pCCsNUY82AjL8mD0Ln7th1r9TxPLmHojUy5qtFBrkNaiPQtfWsrT1MgcCvdWyrr_oCxXjCAW3i7IcPx0Z3feYBHwfLFBU5kKUKXJGI6nB8LL_XR2hoBS3GvEMgh8/s3072/8323784109_d836900e3b_o.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjDAUEssyJQ6Eu_wryaIh6kWweuP8qxi998P0A3eoyqChxOxtMHiizPy0i1rOxGbf1pCCsNUY82AjL8mD0Ln7th1r9TxPLmHojUy5qtFBrkNaiPQtfWsrT1MgcCvdWyrr_oCxXjCAW3i7IcPx0Z3feYBHwfLFBU5kKUKXJGI6nB8LL_XR2hoBS3GvEMgh8/w640-h480/8323784109_d836900e3b_o.jpg" width="640" /></span></a></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEih3XSwNnOvEIZhqFVCAtwoUIep6L3W1jEYBpnPEnJO411TiyT0XHW0JmA_HqUjExl3IgpbbCF8HnWmwPSZ53WSawjUR1Z8vGvDyEbtErEKY9Ib6qtsp1p-smpdTcsD5wWyAXVs69JgucFzBekUSjAt98dqtnXQsD7WSgYMfXkRXpdiJNcX9L2qavcXxlU/s3072/8323799335_689c5a3488_o.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEih3XSwNnOvEIZhqFVCAtwoUIep6L3W1jEYBpnPEnJO411TiyT0XHW0JmA_HqUjExl3IgpbbCF8HnWmwPSZ53WSawjUR1Z8vGvDyEbtErEKY9Ib6qtsp1p-smpdTcsD5wWyAXVs69JgucFzBekUSjAt98dqtnXQsD7WSgYMfXkRXpdiJNcX9L2qavcXxlU/w640-h480/8323799335_689c5a3488_o.jpg" width="640" /></span></a></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhD5haSIluI4NuotSS3FhAgUNsUk0srWBbjZTsw8MNsF1TnMFyo8GgR0zpyeyQ4SoLWA5_D8lso_XTgU8xzVh0Eoe87c9fkngq3bv2ZbZoHsSCCMJYGATvneMEFQj0kGd5kpszM7MThWBqHpEPYEDcXE9ywfEeVvNe44cUa6gkiPoD6wUVGeMG-IoBJBUg/s3072/8323795019_9151b3d119_o.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhD5haSIluI4NuotSS3FhAgUNsUk0srWBbjZTsw8MNsF1TnMFyo8GgR0zpyeyQ4SoLWA5_D8lso_XTgU8xzVh0Eoe87c9fkngq3bv2ZbZoHsSCCMJYGATvneMEFQj0kGd5kpszM7MThWBqHpEPYEDcXE9ywfEeVvNe44cUa6gkiPoD6wUVGeMG-IoBJBUg/w640-h480/8323795019_9151b3d119_o.jpg" width="640" /></span></a></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p></p><div style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;">तिचे फ़ोटो काढण्याचा मोह आवरलाच नाही. </span><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;"> </span></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div><span style="background-color: white;"><div style="text-align: justify;">MH - 14 / BT 3063</div></span><div style="text-align: justify;"><br /></div><div style="text-align: justify;">सिं. मालवण आगार (मालवण आगार, सिंधुदुर्ग विभाग)</div><div style="text-align: justify;"><br /></div><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh01S9LxLUTPuq7wz7BySF75iCGPXFW9jJZNOQIqf6Js5jY5rxVWVxVf415APiRHyYTsNo1Dv5nQ7OwZlD_MflJepAaawN04EOmQyX7enl9TIsddXXNiWdi3xA59W0837YMVodqWRN1EOYwzc1f_5Yj2u9RbA-kjIUvHKhdAzgm9TysNeHv7gDzBNr1h5o/s3072/8324851228_880c2edfde_o.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh01S9LxLUTPuq7wz7BySF75iCGPXFW9jJZNOQIqf6Js5jY5rxVWVxVf415APiRHyYTsNo1Dv5nQ7OwZlD_MflJepAaawN04EOmQyX7enl9TIsddXXNiWdi3xA59W0837YMVodqWRN1EOYwzc1f_5Yj2u9RbA-kjIUvHKhdAzgm9TysNeHv7gDzBNr1h5o/w640-h480/8324851228_880c2edfde_o.jpg" width="640" /></span></a></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><div><div style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;">म. का. दा. न. ले 387, 2012 - 13 एस. टी. च्या मध्यवर्ती कार्यशाळा, दापोडी (पुणे) ने 2012 - 13 या वर्षात बांधलेली 387 वी नवी लेलॅण्ड बस.</span></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div><div style="text-align: justify;"><br /></div></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEik5xgrq9JsIgSd2x_p___NqpG4SrM_4wwkVDClvzxGnd2bBHNw2B_ojDS3MZEvq5GJbNW8yNHqx9GTeq0vZEcSox5nmWA3h7H5gw5aZIE0ayQG2yrGeY8Ozw6MU20fb-wViHHSrc0LKYH1Z_ZBQ3A3K0oI6vMjpfWrWq0FtitgV_eOtXe9RGkmkKU-4Gc/s3072/8324847420_2d5eaf3206_o.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEik5xgrq9JsIgSd2x_p___NqpG4SrM_4wwkVDClvzxGnd2bBHNw2B_ojDS3MZEvq5GJbNW8yNHqx9GTeq0vZEcSox5nmWA3h7H5gw5aZIE0ayQG2yrGeY8Ozw6MU20fb-wViHHSrc0LKYH1Z_ZBQ3A3K0oI6vMjpfWrWq0FtitgV_eOtXe9RGkmkKU-4Gc/w640-h480/8324847420_2d5eaf3206_o.jpg" width="640" /></span></a></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><div><div style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;">अशोक लेलॅण्ड चित्ता मॉडेल, भारत इमिशन स्टॅण्डर्डस 3 दर्जा</span></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><div style="text-align: justify;"><br /></div></div>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-40567420917840517662024-02-06T19:42:00.003+05:302024-02-06T19:42:21.811+05:30Decoding म.का.दा., म.का.ना., म.का.चि. वगैरे<p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">माझ्या बालपणी आमच्या कुटुंबासह 1977 सालच्या नागपूर ते चंद्रपूर प्रवासादरम्यान माझ्या वडिलांनी मला एस. टी. बस गाड्यांवर लिहीत असलेल्या विविध शॉर्टफ़ॉर्म्सबद्दल सविस्तर सांगितलेले होते. एस. टी. बसच्या पुढल्या बाजूला ती कुठल्या कार्यशाळेत बनली ?, कुठल्या वर्षी बनली ? आणि त्या वर्षी बनलेली ती कितवी बस ? ही सगळी माहिती लिहीलेली असते. ती सगळी माझ्या वडिलांनी मला समजावून सांगितली आणि ती पक्की लक्षात राहिली. त्यानंतर जितके प्रवास घडले त्या त्या प्रवासांमध्ये बसस्टॅण्डवर उभ्या असलेल्या सगळ्या गाड्यांची ही माहिती नोंदवून घेण्याचा छंदच मला लागला.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">महाराष्ट्र एस. टी. च्या स्वतःच्या तीन मध्यवर्ती कार्यशाळा आहेत. तिथे बसगाड्यांची टाटा किंवा लेलॅण्ड चेसिसवर बांधणी होते. मधल्या काळात काही आयशर बसगाड्यांचीही बांधणी या मध्यवर्ती कार्यशाळांमध्ये झालेली होती. म. का. दा. म्हणजे मध्यवर्ती कार्यशाळा, दापोडी (पुणे), म. का. ना. म्हणजे मध्यवर्ती कार्यशाळा नागपूर (हिंगणा) आणि म. का. चि. म्हणजे मध्यवर्ती कार्यशाळा चिकलठाणा (औरंगाबाद, सध्याचे छत्रपती संभाजीनगर). 1980 पर्यंत तरी या कार्यशाळेत बनलेल्या गाड्यांवर म. का. चि. असे लिहीलेले असायचे त्यानंतर म. का. चि. ऐवजी म. का. औ. असे लिहीले जायचे. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">नागपूर कार्यशाळेत प्रामुख्याने टाटा बसगाड्या बांधल्या जातात. अगदी अपवाद म्हणून काही लेलॅण्ड गाड्याही नागपूर कार्यशाळेने बांधल्या आहेत आणि एकमेव आयशर बस (MH - 40 / AQ 6454) नागपूर कार्यशाळेने बांधलेली आहे. नागपूर कार्यशाळा सर्वसाधारणपणे 300 ते 350 बसगाड्या वर्षभरात बांधते. या कार्यशाळेने बांधलेल्या बसेस विदर्भात आणि काही पश्चिम महाराष्ट्रातल्या आगारांमध्ये पाठवल्या जातात.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">छत्रपती संभाजीनगर कार्यशाळेत प्रामुख्याने लेलॅण्ड गाड्या बांधल्या जातात. अपवाद म्हणून काही टाटा गाड्याही छत्रपती संभाजीनगर इथल्या कार्यशाळेने बांधल्या आहेत. छत्रपती संभाजीनगर कार्यशाळेत वर्षभरात साधारण 600 ते 650 बसगाड्या बांधते. या बसेस मराठवाडा, खान्देश आणि कोकणातल्या काही आगारांमध्ये पाठवल्या जातात.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">दापोडी कार्यशाळेत मात्र टाटा आणि लेलॅण्ड दोन्हीही गाड्या बांधल्या जातात. ही कार्यशाळा वर्षभरात साधारण 600 टाटा आणि 400 लेलॅण्ड गाड्या बांधते. या कार्यशाळेत बांधलेल्या गाड्या पश्चिम महाराष्ट्र, विदर्भ, कोकण आणि मराठवाडा अशा सर्वत्र दिल्या जातात. </span></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhE9bbZrNxePXNmtjN58shHmlDadOFVa_tg5pROoqC8Sd3JY9PkRuEFdVQ9LVF5csOmfnLM1QrhzFweQXD6dUO66RCdUHrwTUDBvDSRIwCGsXySPGrjDubyNzFUxwFkhUSsZd3AOmhqhK6ufbZQBU_mPWxw2NkeMQF1lrpLWf6lFJNMtjKHWu2ahxSNNws/s3072/8324851228_880c2edfde_o.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhE9bbZrNxePXNmtjN58shHmlDadOFVa_tg5pROoqC8Sd3JY9PkRuEFdVQ9LVF5csOmfnLM1QrhzFweQXD6dUO66RCdUHrwTUDBvDSRIwCGsXySPGrjDubyNzFUxwFkhUSsZd3AOmhqhK6ufbZQBU_mPWxw2NkeMQF1lrpLWf6lFJNMtjKHWu2ahxSNNws/w640-h480/8324851228_880c2edfde_o.jpg" width="640" /></a></div><br /><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>मध्यवर्ती कार्यशाळा दापोडी इथे 2012 - 13 या वर्षात बांधलेली 387 वी नवी लेलॅण्ड असे इथले डिकोडिंग.</b></span></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgjjV6HlMxzA8K2jguIxN83PgK1dTLTeZTMcO6unDqiaPMKx8kib9PPLVtJkTHYmYWNBB2zvLrh7DarLtZmTjgOD9JfUQ_3QIiHX0sJix6opN7kmHrs0lNVYJF2y0BpNJPTOKu-gkzN8WPcbWYvNvE1A-dfRjosIQX-dbXwo2YdX8OWiel6NStMrdg5agI/s1632/6257505263_ddec3fb5dd_o.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1224" data-original-width="1632" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgjjV6HlMxzA8K2jguIxN83PgK1dTLTeZTMcO6unDqiaPMKx8kib9PPLVtJkTHYmYWNBB2zvLrh7DarLtZmTjgOD9JfUQ_3QIiHX0sJix6opN7kmHrs0lNVYJF2y0BpNJPTOKu-gkzN8WPcbWYvNvE1A-dfRjosIQX-dbXwo2YdX8OWiel6NStMrdg5agI/w640-h480/6257505263_ddec3fb5dd_o.jpg" width="640" /></a></div><br /><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>मध्यवर्ती कार्यशाळा नागपूर इथे 2011 -12 या वर्षात बांधलेली 225 वी नवी टाटा असे इथले डिकोडिंग.</b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">या कार्यशाळा एखादे वेळी अपघातात सापडलेल्या पण चेसिस चांगली असलेल्या बसच्या जुन्या चेसिसवरची जुनी बॉडी बदलून तिला नवीन बॉडी बसवण्याचेही काम करतात. त्यावेळी न. टा. (नवी टाटा) किंवा न. ले. (नवी लेलॅण्ड) ऐवजी पु. टा. (पुनर्स्थापित टाटा) किंवा पु. ले. (पुनर्स्थापित लेलॅण्ड) असे लिहीले जाते. पण अशा वेळा कमी येतात.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">आता मधल्या काळात सगळ्या जुन्या ॲल्युमिनीयम बसबॉडीज बदलून माइल्ड स्टील (पोलादी) बसबॉडीज (Mild Steel एम. एस.) बसविण्याचे काम महामंडळाने सगळ्या कार्यशाळांमध्ये हाती घेतले होते. पण त्या गाड्यांवर असा कुठलाच छाप कुठल्याही कार्यशाळेने उठवला नव्हता. आता नवीन बी. एस. 6 टाईपच्या बसगाड्या बांधायला घेतल्यावर फ़क्त छत्रपती संभाजीनगर कार्यशाळेने असे छाप पुन्हा उठवने सुरू केल्याचे मी बघतोय पण नागपूर आणि दापोडी कार्यशाळांच्या बसेसवर असे छाप मलातरी दिसले नाहीत.</span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: right;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- एस. टी. प्रेमी प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-45852547738845295262024-02-04T20:41:00.034+05:302024-02-04T21:36:59.462+05:30महाराष्ट्र एक्सप्रेस : बिचारेपणाचा चलचित्र प्रवास.<p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;">महाराष्ट्र एक्सप्रेस या गाडीकडे कायम होत असलेल्या दुर्लक्षाबद्दल मी एका लेखात. तो लेख <a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2021/11/blog-post_14.html" target="_blank">इथे</a>. सविस्तर लिहीलेले होते. त्याचीच सचित्र झलक एकेदिवशी नागपूरजवळ पहायला मिळाली.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;">२६ / ०९ / २०२१ : आम्ही कुटुंबीय नागपूरजवळील वडगाव धरण येथे </span><a href="https://www.youtube.com/watch?v=qov4yEogPhs" style="font-family: verdana; font-size: large;" target="_blank">सहलीसाठी</a><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;"> गेलेलो होतो. परतताना बोरखेडी फ़ाटकात आम्हाला बराच वेळ थांबावे लागले. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;">दुपारी १.५७ : महाराष्ट्र एक्सप्रेस हळूहळू बोरखेडी स्टेशनात दाखल झाली आणि प्लॅटफ़ॉर्म क्रमांक १ वर थांबवल्या गेली. तेव्हाच आता या गाडीच्या बाबतीत काहीतरी अन्यायकारक घडणार याची चाहूल आम्हाला लागली होती. कारण बोरखेडीला या गाडीचा थांबा नाही. खरेतर ही गाडी मध्य रेल्वेची. हिला प्राधान्य देऊन तसेच नागपूरपर्यंत नेले असते तर सध्याच्या वेळेच्या किमान १ तास लवकर ही गाडी नागपूरपर्यंत येऊ शकते. पण मध्ये रेल्वेचा अवसानघातकीपणा सर्वत्र आड येतो.</span></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large; text-align: justify;"><br /></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: left;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large; text-align: justify;">दुपारी २.०२ : नागपूरवरून येणारी नवी दिल्ली - चेन्नई ग्रॅंड ट्रंक (G T) एक्सप्रेस तिच्या पुढच्या थांब्याकडे, सेवाग्रामकडे धाडधाड निघून जातेय. महाराष्ट्र एक्सप्रेस बिचारी अजूनही वाट बघतेच आहे. न थांबवता जर तिला पुढे जाऊ दिले असते तर किमान बुटीबोरीपर्यंतचे अर्धे अंतर तिने कापलेच असते पण नाही.</span></div><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;">दुपारी २.०५ : महाराष्ट्र एक्सप्रेसच्या मागून येणारी तामिळनाडू एक्सप्रेस पूर्ण वेगात येऊन महाराष्ट्रला ओव्हरटेक करून पुढे काढली जातेय. जर महाराष्ट्र एक्सप्रेस पुढे काढली असती तर या गाडीला मागाहून कमी वेगाने यावे लागले असते. पण दक्षिण रेल्वेच्या गाडीसाठी पायघड्या आणि आपल्या स्वतःच्या गाडीसाठी साधी चांगली वागणूकही नाही हे तर मध्य रेल्वेचे व्यवच्छेदक लक्षण आहे.</span></div><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: left;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large; text-align: justify;">आता ही तामिळनाडू एक्सप्रेस बुटीबोरीला जाईपर्यंत पुढची ७ - ८ मिनीटे तरी हा ब्लॉक मोकळा होणार नाही. मग महाराष्ट्र एक्सप्रेस या स्थानकावरून हलू शकेल. म्हणजे दुपारी १.५७ ला इथून निघून जायची ती तब्बल २. १३ पर्यंत विनाकारण बोरखेडीतच पडून राहणार. १६ मिनीटांचा विनाकारण खोळंबा.</span></div><p style="text-align: justify;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: large;">मध्य रेल्वे सोडली तर आपल्याच विभागाच्या गाड्यांना स्वतःच इतकी सावत्र वागणूक देण्याचे उदाहरण संपूर्ण भारतात इतर कुठलेही नसेल.</span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><iframe allowfullscreen="" class="BLOG_video_class" height="266" src="https://www.youtube.com/embed/wKKgEOfsd0Q" width="320" youtube-src-id="wKKgEOfsd0Q"></iframe></div><br /><p style="text-align: justify;"><br /></p><p style="text-align: right;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- महाराष्ट्रीय नावाच्या बाण्याचा, मराठी माणूस, प्रा. राम प्रकाश किन्हीकर</b></span></p><p style="text-align: right;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><b><br /></b></span></p><p style="text-align: right;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhcyKLUNC3X0Q5mFA8Yww2kuodzMKxyrG7c_s3jWVsbjxZsnNBbOR2ooJgiYPoUL6DFoDejPhN61GBUyTdkLGGl8RUksO-ik9oRUowY4qvk5miFC6ID47kvXomagBPrbL8I7qEvNFE2Y_VCVAOwIGAwFLJv1cupu9qSaI3jRw2WKtFigJG9pSPxh4eHi8Y/s1029/273157938_10158758975667934_2434602562896663190_n.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="535" data-original-width="1029" height="332" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhcyKLUNC3X0Q5mFA8Yww2kuodzMKxyrG7c_s3jWVsbjxZsnNBbOR2ooJgiYPoUL6DFoDejPhN61GBUyTdkLGGl8RUksO-ik9oRUowY4qvk5miFC6ID47kvXomagBPrbL8I7qEvNFE2Y_VCVAOwIGAwFLJv1cupu9qSaI3jRw2WKtFigJG9pSPxh4eHi8Y/w640-h332/273157938_10158758975667934_2434602562896663190_n.jpg" width="640" /></a></span></div><span style="color: #cc0000; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><br /><b><br /></b></span><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><br />Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-50171059631058074542024-02-03T21:48:00.003+05:302024-02-03T21:48:40.163+05:30क्रिकेटमध्ये रेड कार्ड, ते ही प्रेक्षकांना : क्रिकेट खेळताना झालेली गंमत जंमत<p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>खरा क्रिकेटप्रेमी असला की त्याला कुठल्याही लेव्हलच्या क्रिकेटमध्ये मजा येते. अगदी टेस्ट मॅच बघताना जी मजा येते तीच मजा अगदी गल्लीतले क्रिकेट म्हणा किंवा घरातल्या छोट्याशा पॅसेजमध्ये खेळल्या गेलेल्या फ़ूटपट्टीच्या बॅट आणि पिंगपॉंगच्या बॉलने खेळल्या गेलेल्या मॅचमध्ये म्हणा ख-या क्रिकेटप्रेमीला तितकीच मजा येते.</b></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b><br /></b></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>यापूर्वी शासकीय अभियांत्रिकी महाविद्यालय कराडमध्ये असताना खेळलेल्या क्रिकेट मॅचची कथा <a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2021/12/blog-post_25.html" target="_blank">इथे</a>. आता वय वाढत चाललय. चपळपणे धावणे, जोरकस बॅटींग करणे हळूहळू कठीण होत चाललय हे लक्षात घेऊन मी या खेळातून खेळाडू म्हणून निवृत्ती घ्यायची ठरवली. आमच्या महाविद्यालयात प्राध्यापक व इतर शिक्षकेतर कर्मचा-यांची क्रिकेट मॅच होणार आणि मॅचच्या एक दिवस आधी त्या मॅचसाठी सिलेक्शन्स होणार आहेत हे कळल्यावर मी खेळाडू म्हणून भाग घेण्याऐवजी मॅचचा अंपायर म्हणून भाग घेण्याचे निश्चित केले.</b></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjKkqY6wZfhTeUUN03Jo-qICP1-BuOtjUfxkZlI_vhI2D5wesJJmhlY6CJsjFC7GWBgE0N6yNjZXVfo3_siTd4dsZx0oUXiNC01ZRhReP9pzeZMEQOYeBpNhPRDWKQ5ZALJzF6aHp3LcybKT_jwSx9yNJobFy5npYKuvBYpZi2nAZ8fhEJYk-CQUXA8qHY/s6000/DSC04132.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="6000" data-original-width="4000" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjKkqY6wZfhTeUUN03Jo-qICP1-BuOtjUfxkZlI_vhI2D5wesJJmhlY6CJsjFC7GWBgE0N6yNjZXVfo3_siTd4dsZx0oUXiNC01ZRhReP9pzeZMEQOYeBpNhPRDWKQ5ZALJzF6aHp3LcybKT_jwSx9yNJobFy5npYKuvBYpZi2nAZ8fhEJYk-CQUXA8qHY/w426-h640/DSC04132.JPG" width="426" /></a></span></div><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjy-_HB3nwN74CV0RsYi_YJX0X6fEiHbaCEhlTdj7wedKKHexHqnUWxGy-k2BpZhKFGR4GufAwxLEb6dED3St073K6rBUnuwe3AHg0TPDp6QfaOJju3yXSyCFeYIxoRaagMZAA9EyXrEvPEkHm7tOE97lA3_M7qlri9rG-lLbGo8GpaAaiRq5ivrWp1amU/s6000/DSC04303.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="4000" data-original-width="6000" height="426" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjy-_HB3nwN74CV0RsYi_YJX0X6fEiHbaCEhlTdj7wedKKHexHqnUWxGy-k2BpZhKFGR4GufAwxLEb6dED3St073K6rBUnuwe3AHg0TPDp6QfaOJju3yXSyCFeYIxoRaagMZAA9EyXrEvPEkHm7tOE97lA3_M7qlri9rG-lLbGo8GpaAaiRq5ivrWp1amU/w640-h426/DSC04303.JPG" width="640" /></a></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg8JiUkQ3vtakL4IZFPOqVcL_SLBSFqPiBOxjVsDaUYmMSkkOHNlECNK_JF7Ul-G3O1o5iDYVH4b-Q7-5rbrc67n-s_G1xhNqN5FObrrkQZzUZYNMTly82AeQ6zBROKCYNmFafcDvWXXcXszyEzFxrKERSdQ-6OzUbjXTD0bLb6OH-DBPFLoFDNKI4vFhE/s6000/DSC04386.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="4000" data-original-width="6000" height="426" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg8JiUkQ3vtakL4IZFPOqVcL_SLBSFqPiBOxjVsDaUYmMSkkOHNlECNK_JF7Ul-G3O1o5iDYVH4b-Q7-5rbrc67n-s_G1xhNqN5FObrrkQZzUZYNMTly82AeQ6zBROKCYNmFafcDvWXXcXszyEzFxrKERSdQ-6OzUbjXTD0bLb6OH-DBPFLoFDNKI4vFhE/w640-h426/DSC04386.JPG" width="640" /></a></div><br /><b><br /></b></span><p></p><p><b style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: large;">मॅचच्या दिवशी अंपायरला साजेसा पोषाख वगैरे करून मैदानावर हजर झालो. मॅचच्या आधी पिच रिपोर्ट वगैरे सांगताना रवी शास्त्री, हर्षा भोगले यांच्या नकला करून झाल्यावर खरोखरच्या मॅचला सुरूवात झाली. मॅचमध्येही काही बॅटसमनना पिचवरून धावताय म्हणून उगाच समज दे, (टेनिस बॉल असूनही) मध्येच बॉलचा आकार बदललाय की काय ? हे तपासून पहा वगैरे माझ्या नकला सुरू होत्याच. आणि मॅचच्या पाचव्याच ओव्हरमध्ये रन आऊटचे अपील झाले. ज्या बॅटसमनविरूद्ध अपील झाले ते माझ्याच स्थापत्य विभागातले माझे सहकारी प्राधापक प्रा. सतीश केणे. ते आऊट नव्हते यावर माझा पूर्ण विश्वास होता पण अपील तर जोरदार झाले होते. त्यावर उपाय म्हणून उगाचच टी. व्ही. अंपायरकडे दाद माग, माझा स्टंपव्हिजन कॅमेरा बिघडलाय अशा सबबी सांग अशा माझ्या नकला सुरू झाल्या.</b></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b><br /></b></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>दुस-या टीमच्या खेळाडूंकडून आणि उपस्थित असलेल्या प्राध्यापक प्रेक्षकांकडूनही श्री. केणे सर माझे निकटचे सहकारी असल्याने मी आऊट देत नाही असे गंमती गंमतीचे आरोप सुरू झालेत. त्यावर गंमत म्हणून खिशातून लाल कव्हर असलेला फ़ोनच काढून फ़ुटबॉलप्रमाणे रेड कार्ड (प्रेक्षकांना हं) दाखवून हा वाद थांबवला. प्रेक्षकांना आणि खेळाडूंना मजा आली म्हणजे झालं, हा माझा त्यामागचा दृष्टीकोन.</b></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b><br /></b></span></p><p><b style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: large;">गंमती गंमतीची, खेळीमेळीची क्रिकेट मॅच असली तरी ती हिरीरीने खेळली गेली पाहिजे आणि त्यात मजा आली पाहिजे हे दोन्हीही माझे दृष्टीकोन. क्रिकेटची मजा आली पाहिजे हे माझे ध्येय.</b></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b><br /></b></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- ९९ % नकलाकार असलेला १ % क्रिकेटर, प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर. </b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-82529114014343148482024-02-03T06:50:00.000+05:302024-02-03T06:50:04.536+05:30एस. टी. च्या बाबतीत नागपूर आर. टी. ओ. आणि डेपोंचे वैशिष्ट्य<p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">मागे मी पुणे आर. टी. ओ. च्या एका जगावेगळ्या वैशिष्ट्याबद्दल इथे लिहीले होते. नागपूर आर. टी. ओ. पण एस. टी. च्या बाबतीत असा जगावेगळेपणा करत आलेले आहेत. त्याबद्दलच थोडेसे <a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2020/09/blog-post_29.html" target="_blank">इथे</a>.</span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">पूर्वी नागपूर आणि पुणे आर. टी. ओ. आपल्या एखाद्या सिरीजमधले काही हजार नंबर्स एस. टी. च्या कार्यशाळेतून निघणा-या गाड्यांच्या पासिंगसाठी राखीव ठेवायचे. छत्रपती संभाजीनगर इथल्या आर. टी. ओ. ने तर MH - 20 / D आणि MH - 20 / BL या दोन अख्ख्या सिरीज राखीव ठेवल्या होत्या. MH - 20 / D 0001 ते MH - 20 / D 9999 हे सगळे नंबर्स फ़क्त एस. टी. बसेसनाच गेलेले आहेत. आजकाल असे नाही. वेगवेगळ्या प्रकारच्या वाहनांसाठी वेगवेगळ्या सिरीज आर. टी. ओ. राखून ठेवतात. त्या सिरीजमध्ये रॅंडमली नंबर्स गाड्यांना आजकाल देतात. उदाहरणार्थ MH - 40 / CM 6011 जर एस. टी. ला दिलेला असेल आणि त्याच दिवशी दुसरी एखादी खाजगी बस पासिंगसाठी आलेली असेल तर तिला MH - 40 / CM 6012 नंबर दिला जाऊ शकतो.</span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">मध्यवर्ती कार्यशाळा नागपूर ने आपल्या काही गाड्या नागपूर आर. टी. ओ. कडून पास करून घेतल्या. MH - 31 / AP 9601 ते MH - 31 / AP 9999 पर्यंत पासिंग झाल्यानंतर नागपूर कार्यशाळेने आपल्या बसेस नवीनच सुरू झालेल्या नागपूर ग्रामीण आर. टी. ओ. कडून पासिंग करून घ्यायला सुरूवात केली. पण नागपूर ग्रामीण आर. टी. ओ. ने सुरूवातीलाच एक गंमत केली. त्यांनी मध्यवर्ती कार्यशाळा नागपूर ने बांधलेल्या गाड्यांना MH - 40 / 9601 या नंबर्सपासून सुरूवात केली. MH - 40 / 9999 पर्यंत नंबर्स संपल्यानंतर नवीन सिरीजमधले नंबर्स देण्याऐवजी त्यांनी MH - 40 / 8001 पासून नंबर्स सुरूवात केली.</span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjgM4c48P-2cXl5DauJXGakk4bjRsykFN9hhBU9KsHdZiVuJr6qOzemCAW93x310mOOe3Xd0YYwRInNkojbfWWsGFuzpWGDfQmVb0ozVe-8E7S50y0GR2xNQcjVbsKSNVHf2M-Gk87VNdZ-T8B-ADBy9uEieGTN9eHpmD7uD67cbYh9Fs6rVhq_jtFTNkE/s960/418867_10150523334267934_457302609_n.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="720" data-original-width="960" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjgM4c48P-2cXl5DauJXGakk4bjRsykFN9hhBU9KsHdZiVuJr6qOzemCAW93x310mOOe3Xd0YYwRInNkojbfWWsGFuzpWGDfQmVb0ozVe-8E7S50y0GR2xNQcjVbsKSNVHf2M-Gk87VNdZ-T8B-ADBy9uEieGTN9eHpmD7uD67cbYh9Fs6rVhq_jtFTNkE/w640-h480/418867_10150523334267934_457302609_n.jpg" width="640" /></a></div><br /><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">या फ़ोटोत दिसणारी MH - 40 / 8215 ही गाडी शेजारच्या MH - 40 / 9882 या गाडीपेक्षा नवीन गाडी आहे. जवळपास वर्षभर उशीरा पास झालेली. पण हा प्रकार आपल्या लक्षात नसेल तर आपल्याला MH - 40 / 9882 ही तुलनेने नवीन गाडी वाटू शकते. माझ्या मागच्या लेखात लिहील्याप्रमाणे MH - 40 / 8215 ही गाडी MH - 40 / 9882 या गाडीची धाकटी बहीण आहे. पण नंबर्समुळे थोरली बहीण वाटू शकते.</span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">या दोन्हीही गाड्या तेव्हाच्या नागपूर -१ डेपोच्या आहेत. आता नागपूर - १ डेपोचे घाटरोड डेपो असे नामकरण झालेले आहे. </span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><b><span style="color: #800180;">नाग. नागपूर -१ डेपोचे नाग. घाटरोड</span></b><span style="color: red;">, </span><b><span style="color: #2b00fe;">नाग. नागपूर -२ डेपोचे नाग. गणेशपेठ</span></b><span style="color: red;">, </span><b><span style="color: #04ff00;">नाग. सी.बी. एस. १ डेपोचे नाग. इमामवाडा</span></b><b style="color: red;"> </b><span style="color: red;">आणि </span><b><span style="color: #4c1130;">नाग. सी.बी. एस. २ डेपोचे नाग. वर्धमाननगर</span></b><span style="color: red;"> असे बदल झालेले आहेत.</span></span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">त्यातही गणेशपेठ डेपो, इमामवाडा डेपो आणि घाटरोड डेपो हे एकमेकांपासून फ़क्त ५०० मीटर्स अंतरावर आहेत. एकाच शहरात चार एस. टी. डेपो असण्याचा आणि त्या चारमधले तीन डेपो एकमेकांपासून इतक्या जवळ असण्याचा महाराष्ट्र एस. टी. तला हा एक वेगळाच विक्रम.</span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">- एस. टी. प्रेमी प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.</span></p><p><br /></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-59126300513940460462024-02-02T18:22:00.001+05:302024-02-02T18:22:49.590+05:30सावध, ऐका पुढल्या हाका.<p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">गेल्या पाव शतकाहून अधिक काळ मी अभियांत्रिकी अध्यापन क्षेत्रात आहे. शिकवणे हे एकच कर्तव्य पार पाडून शांत बसणे हा स्वभाव नसल्याने विद्यार्थ्यांशी संवाद साधणे, त्यांच्या भावभावना जाणून घेणे,त्यांची कौटुंबिक,सामाजिक आर्थिक अवस्था जाणून त्यात काही मदत, समुपदेशन करता आले तर बघणे या सर्व गोष्टीत मी उत्साहाने व मनापासून सहभागी होतो आहे.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">बरे, अनुभव म्हणाल तर मुंबई, नवी मुंबई च्या शहरी विद्यार्थ्यांपासून, नरसी मोनजी विद्यापीठातील श्रीमंत, अतीश्रीमंत विद्यार्थ्यांपासून, सांगोल्यासारख्या दुष्काळी भागातील ग्रामीण विद्यार्थ्यांपर्यंत सगळ्यांशी सारख्याच पातळीवरून सुसंवादाचा अनुभव.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">पण एकूणच अभियांत्रिकी शिक्षणाविषयीची व्यथित करणारी वस्तुस्थिती गेल्या ३ - ४ वर्षात डोळ्यासमोर येतेय. त्यातले काही मुद्दे आणि मला जाणवलेली कारणे यांची ही मांडणी.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">१. विद्यार्थ्यांची comprehension skills कमी होताना दिसताहेत. पूर्णपणे Theory असलेल्या पेपर्समध्ये दांड्या उडण्याचे प्रमाण हे पूर्णपणे किंवा थोडेबहुत numericals असणार्या पेपर्समध्ये दांड्या उडण्यापेक्षा खूप जास्त आहे.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">यातही प्राथमिक शिक्षणापासून इंग्लिश मिडीयम मध्ये शिकणार्या विद्यार्थ्यांना comprehension न येण्याचे प्रमाण ९० % पेक्षा अधिक आहे. या विद्यार्थ्यांना इंग्रजीत दिलेल्या साध्या सूचनाही कळत नाहीत (कारण प्राथमिक शाळेपासून उच्च माध्यमिक शालांत परीक्षेपर्यंतचे शिक्षक / शिक्षिका ज्या पध्दतीने, ज्या phrases वापरून सूचना देतात ती पध्दत इतकी अंगवळणी पडलीय की नवीन पध्दतीत सूचना स्वीकारणे या विद्यार्थ्यांना अतिशय जड जातेय.)</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">मराठी किंवा इतर मातृभाषेतून प्राथमिक शिक्षण घेणार्या मुलांची स्थिती थोडीतरी बरी आहे.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">बालवाडीत पाल्याला इंग्रजी माध्यमात टाकताना "अहो, आजच्या जगाची ज्ञानभाषा इंग्रजीच आहे" असे समर्थन करणारे पालक अभियांत्रिकीत पाल्याला तोंडी परीक्षा इंग्रजी माध्यमाऐवजी हिंदी किंवा मातृभाषेत द्यायला मिळावी ही रदबदली करताना " अहो भाषा हे केवळ माध्यम आहे. विचार व्यक्त करताना भाषेचा अडसर नको" असे प्रतिपादन करतात तेव्हा आपण हसावे की रडावे हे कळेनासे होते.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">२. शिक्षक जमातीविषयीचा एकूणच आदर कमी झालाय. (मुन्नाभाई एमबीबीएस, थ्री इडियटस आदि सिनेमांचा परिणाम).</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">३.शिक्षक हा आपण दिलेल्या फी वर निर्वाह करणारी एक व्यक्ती आहे ही भावना वाढीला लागली आहे. १० वी नंतर IIT ची तयारी करवून देणारे तथाकथित कोचिंग, त्यांची महागडी फी आणि अभियांत्रिकी महाविद्यालयांची फी व सेवासुविधा यांचे व्यस्त प्रमाण हे यासाठी कारणीभूत आहे.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">४. दरवर्षागणिक AICTE ज्या पध्दतीने अभियांत्रिकी शिक्षणाचे सोपीकरण करते आहे त्यामुळे ही नवीन अभियंत्याची पिढी खर्या आणि पूर्णपणे तांत्रिक ज्ञानापासून वंचित राहतेय. विद्यार्थ्यांची घसरलेली आकलन क्षमता लक्षात घेऊन तांत्रिक शिक्षणात पाणी मिसळून त्याला संयत करणे हे अस्वीकारार्ह आहे. आणि मग "७८ %अभियंते नोकरी करण्याजोगे नाहीत." म्हणून आपणच गळा काढायचा हा उच्च आणि तंत्रशिक्षण संस्था नियामकांचा (AICTE/ UGC) ढोंगीपणा आहे. तंत्रशिक्षणाचा दर्जा खालावून भारतातली एक पूर्ण पिढी नासवण्याचे पातक या संस्थांच्या दिशाहीन नियोजनाला जाणार आहे.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">प्रत्येक अभियंत्याला दुसर्या अभियांत्रिकी शाखेचे थोडे ज्ञान असावे इतपर्यंत ठीक आहे. म्हणजे सिव्हील इंजिनीयरला softwares माहिती असावीत. इलेक्ट्रीकल इंजिनीयरला मेकॅनिकल मशीन्सची माहिती असावी इथपर्यंत ठीक आहे. पण अभियांत्रिकी शिक्षण सोपे करण्याच्या नादात प्रथम वर्ष अभियांत्रिकीत फक्त ५२ % तांत्रिक आणि उरलेला ४८ % अतांत्रिक अशा शिक्षणक्रमाचे नियोजन करणार्या व अभियंत्यांना "जीवशास्त्र" शिकवण्याचा घाट घालणार्या AICTE च्या "तज्ञां"चे किती कौतुक करावे ? याला शब्द अपुरे पडतात. "सुमारांची सद्दी" हा एकच शब्द चपखल लागू पडतो.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">५. दहावीनंतर शाळा / महाविद्यालयातील शिक्षणाकडे दुर्लक्ष करून फक्त कोचिंग क्लासमधल्या घोकंपट्टीवर पाल्यांना अभियंता बनवू पाहणारे पालकही या अधोगतीला तितकेच जबाबदार आहेत. आपल्या पाल्याचा कल, आकलन क्षमता लक्षात न घेता त्याला IIT च्या स्पर्धेत ढकलणारे पालक कोपरापासून नमस्कारास पात्र आहेत.</span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- बर्याच दिवसांपासून मनात असलेले मुद्दे अभिजनांच्या चर्चेसाठी मांडण्याची इच्छा असलेला आणि भंगारला "भंगार" म्हणण्याची ताकद असलेला आपला राममास्तर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com11tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-89022270526300617372024-01-31T21:03:00.001+05:302024-01-31T21:03:11.655+05:30माणदेशी कन्या<p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आम्हा सगळ्या बसफ़ॅन्सचे पहिले प्रेम बस आणि सगळ्या रेल्वेफ़ॅन्सचे पहिले प्रेम रेल्वे असल्याने बसेस किंवा रेल्वे आम्हाला आमच्या प्रेयसीसारख्या (ओह, आता नवीन पिढीच्या शब्दरचनेनुसार Girl Friend) वाटतात. बस किंवा रेल्वे ह्या आम्हाला निर्जीव वस्तू वाटतच नाहीत. तर त्या अगदी आपल्यासारख्याच सजीव वस्तू वाटतात. आम्ही बसफ़ॅन एखाद्या वेळेला सुंदर तरूणी शेजारून गेली तर तिच्याकडे बघू न बघू पण जर एखादी नवीन बस शेजारून गेली तर तिच्याकडे मान वेळावून वेळावून नक्कीच बघू.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आमच्यासाठी 3780 या नंबरच्या बसची धाकटी बहीण 3781 असते आणि तिची धाकटी बहीण 3782 असते. अगदी जुनी बस म्हणजे आजी किंवा पणजी असते. तिचा काळ तिने तिच्या आपल्या देखणेपणामुळे गाजवलेला असतो पण आजकाल तिच्या नातींचे राज्य असते. कदाचित एखादी छान मेण्टेन केलेली बस म्हातारपणातही देखणे दिसणा-या एखाद्या आजी / काकू सारखी आम्हाला दिसते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">एस. टी. डेपोतही आमच्यासारखे कवी मनाचे रसिक असतातच. मग ते रसिक एस. टी. कर्मचारी एखाद्या अशा नवीन बसवर "माणदेश कन्या" असे स्टीकर वगैरे लावतात आणि आम्हा बसफ़ॅन्सना "माझिया जातीचा मज मिळो कोणी" अशी अनुभूती येते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">दिनांक 28/01/2014</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आमच्या फ़ॅबटेक अभियांत्रिकी महाविद्यालय, सांगोला येथील स्थापत्य अभियांत्रिकी विभागाच्या विद्यार्थ्यांची शैक्षणिक सहल लोणावळ्याला निघालेली होती. सांगोला डेपोने त्यांची तत्कालीन नवी कोरी बस त्या सहलीसाठी पाठवलेली होती. मग काय ! आमच्यातले बसफ़ॅन शिक्षक सुखावले. या बसचे भरपूर फ़ोटोही काढलेत. </span></p><p style="text-align: justify;"><br /></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhUR-MBa4l4RKjCmR83DNbcXOJnUk6nWPaDsMrUVjHOXtsPeY9XaVqotU1sz_JIE_kBH29-WWxzoVlGXRh4a9HSRR8PP1LQ__4-qDFSg_r3froe83Y7f5T9Pcei0y8CYfrm05Kwu26K2MAvC1Zg-yPLGzMn_JU4d-amwXRB52cRn1kkAlOqDR_MrRCHnOA/s960/1620427_10151913228657934_133195440_n.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="960" data-original-width="720" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhUR-MBa4l4RKjCmR83DNbcXOJnUk6nWPaDsMrUVjHOXtsPeY9XaVqotU1sz_JIE_kBH29-WWxzoVlGXRh4a9HSRR8PP1LQ__4-qDFSg_r3froe83Y7f5T9Pcei0y8CYfrm05Kwu26K2MAvC1Zg-yPLGzMn_JU4d-amwXRB52cRn1kkAlOqDR_MrRCHnOA/w480-h640/1620427_10151913228657934_133195440_n.jpg" width="480" /></a></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEivsmY4BOpBBlGllK5LEya3VzPwjeT9DWIY83fDRKG21nFEaDIOMOwhVmO506L6thVDfV9alUE9SrArqAqXOTVKXq0x7h5AKudxpwWgdRl4WntYMAVpZCDEfrcOwMgBeund9y4b-SKLhDuBGAMPjZ9EKfLpTeFoi1k_fE7C71EbaNYCvZpF2Sgabm94NuA/s960/1656370_10151913229022934_509265272_n.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="960" data-original-width="720" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEivsmY4BOpBBlGllK5LEya3VzPwjeT9DWIY83fDRKG21nFEaDIOMOwhVmO506L6thVDfV9alUE9SrArqAqXOTVKXq0x7h5AKudxpwWgdRl4WntYMAVpZCDEfrcOwMgBeund9y4b-SKLhDuBGAMPjZ9EKfLpTeFoi1k_fE7C71EbaNYCvZpF2Sgabm94NuA/w480-h640/1656370_10151913229022934_509265272_n.jpg" width="480" /></a></div><br /><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh9pRtsJTjKR20WmAgr18Yk_Vmc-D_BvyN0iBO28GaOhBYuAfXdq9rmGqnVkTsuhursxM2e22Fml9lMP8c-SLx3fDR4jVc9m1vwrHIFcdDQdFgx6y1g8pwJeKQHZ45JoF2K4dVdq9vaRpGCAiLwUs0FPW4LLrFcAe4e6IqpFiwsWkYoNXoOEZxeow26MPY/s960/1545726_10151913229082934_405015699_n.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="960" data-original-width="720" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh9pRtsJTjKR20WmAgr18Yk_Vmc-D_BvyN0iBO28GaOhBYuAfXdq9rmGqnVkTsuhursxM2e22Fml9lMP8c-SLx3fDR4jVc9m1vwrHIFcdDQdFgx6y1g8pwJeKQHZ45JoF2K4dVdq9vaRpGCAiLwUs0FPW4LLrFcAe4e6IqpFiwsWkYoNXoOEZxeow26MPY/w480-h640/1545726_10151913229082934_405015699_n.jpg" width="480" /></a></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjUsFuu6_i-COwATY3DMWEKeWPj-xdbRIeT31LUPzsNxNTxXtTzJ3AHqvIoaHFZOW47SkvKAaNSq7fxiuieOQ6nx3WR2Uv-y7j3FC3HYPuZMWFC0S9Bh6q8uzlXnuq5JKec45OrX4oFwpu1k5flKgKudzXE23oevPjyuIDTbq4rAJAnOwidLHB7qnVHcjE/s960/1549528_10151913228862934_1222317507_n.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="960" data-original-width="720" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjUsFuu6_i-COwATY3DMWEKeWPj-xdbRIeT31LUPzsNxNTxXtTzJ3AHqvIoaHFZOW47SkvKAaNSq7fxiuieOQ6nx3WR2Uv-y7j3FC3HYPuZMWFC0S9Bh6q8uzlXnuq5JKec45OrX4oFwpu1k5flKgKudzXE23oevPjyuIDTbq4rAJAnOwidLHB7qnVHcjE/w480-h640/1549528_10151913228862934_1222317507_n.jpg" width="480" /></a></div><br /><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">या सहलीनंतर ही बस सोलापूर - पणजी या प्रतिष्ठेच्या आंतरराज्य मार्गावर बरीच वर्षे धावताना दिसली. हा मार्ग ब-याच जुन्या काळापासून सांगोला डेपो चालवतो. सोलापूर - मंगळवेढा - सांगोला - शिरढोण - मिरज - सांगली - जयसिंगपूर - कोल्हापूर - सावंतवाडी - म्हापसा - पणजी असा जवळपास 450 किमीचा हा आंतरराज्य महामार्ग आहे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- बसगाड्यांविषयी अगदी आसक्त प्रेम बाळगणारा, बसेसचा Boy Friend प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-30568269660994992032024-01-27T19:37:00.003+05:302024-02-03T06:07:49.875+05:30परिवर्तन मार्क ३ बसेस.<p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">इ. स. २००३ मध्ये जवळपास चाळीस वर्षांनंतर पहिल्यांदा बसेसच्या डिझाईनमध्ये मोठा बदल घडवल्यानंतर, दोनच वर्षात एस. टी. ने आपले डिझाईन पुन्हा थोडे बदलले. त्याबद्दलचे लेख परिवर्तन मार्क १ आणि परिवर्तन मार्क २ <a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2021/07/blog-post_45.html" target="_blank">इथे </a>आणि <a href="https://railandbusfanning-ram.blogspot.com/2021/07/blog-post_5.html" target="_blank">इथे</a>.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">परिवर्तन मार्क २ नंतर अवघ्या ८-९ महिन्यांमध्ये आपल्या एस. टी. ने पुन्हा आपले डिझाईन बदलले आणि परिवर्तन मार्क ३ बसेस आल्यात. या बसेसमध्ये एस. टी. ने पुन्हा आपला परंपरागत लाल + पिवळा रंग आणला होता आणि टाटा आणि लेलॅण्ड कंपनीचे मूळ काऊल्स जसेच्या तसे बसेसना द्यायला सुरूवात केली. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhl6Cm8nelKNLOi5pVgMaFnq24yYvhTVRONaWrhOXKub0I5TLpHb-pi3Ny3VNulQST_ELLZknyxSlV0sPWHnVM9_f3nlv2qHHRHwhIuKIPGtH3n6BBlnKwLAx3XOj_Piik9pydbGD22rCp5Afl4I2sZdsiY6e2mJhG0KjkScOJk0Bxotcx-UWz3fRskzX0/s3072/3270938161_8ab3a7a106_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2304" data-original-width="3072" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhl6Cm8nelKNLOi5pVgMaFnq24yYvhTVRONaWrhOXKub0I5TLpHb-pi3Ny3VNulQST_ELLZknyxSlV0sPWHnVM9_f3nlv2qHHRHwhIuKIPGtH3n6BBlnKwLAx3XOj_Piik9pydbGD22rCp5Afl4I2sZdsiY6e2mJhG0KjkScOJk0Bxotcx-UWz3fRskzX0/w640-h480/3270938161_8ab3a7a106_o.jpg" width="640" /></a></div><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">परिवर्तन मार्क १ बसेसच्या खिडक्यांच्या काचांना फ़्रेम्स नव्हत्या. अशा फ़्रेम्स नसलेल्या काचांची व्ह्यायब्रेशन्स खूप होत असणार आणि त्यांचा आवाजही भरपूर होत असणार हे एस. टी. च्या लक्षात आले असावे आणि त्यांनी काचांना फ़्रेम्स द्यायला सुरूवात केली. परिवर्तन मार्क ३ बसेसच्या खिडक्यांना ॲल्युमिनियम फ़्रेम्स होत्या पण परिवर्तन मार्क २ बसेसच्या खिडक्यांच्या फ़्रेम्सप्रमाणे त्या काळ्या रंगात रंगवलेल्या नव्हत्या. परिवर्तन मार्क ३ बसेसच्या खिडक्यांच्या काचांच्या ॲल्युमिनियम फ़्रेम्स छान दिसायच्यात. आणि दणकटही वाटायच्यात.<br /><br /><br /></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj-3v15evBhnTRLPWBNkiELhEDYefqxPqJwONnN1JZQx0AMIB_5eIwPpm-n2BpeWL0WHO2EijqlAYE2J_N27zNtQG7hO7RQuVUOMqCfHEFDOSgyRhwgAIWAJokoiZmeSRwvK47RHuMSndPE6Lo9bj-k3PmQhSPtnNbeoTBeiGDl-o38lathD-nwilevNZs/s720/15137546_1744472129207798_2913007670474865525_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="540" data-original-width="720" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj-3v15evBhnTRLPWBNkiELhEDYefqxPqJwONnN1JZQx0AMIB_5eIwPpm-n2BpeWL0WHO2EijqlAYE2J_N27zNtQG7hO7RQuVUOMqCfHEFDOSgyRhwgAIWAJokoiZmeSRwvK47RHuMSndPE6Lo9bj-k3PmQhSPtnNbeoTBeiGDl-o38lathD-nwilevNZs/w640-h480/15137546_1744472129207798_2913007670474865525_o.jpg" width="640" /></a></div><br /><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">परिवर्तन मार्क ३ बसेसचा हा प्रयोग साधारण वर्षभर चालला. मध्यवर्ती कार्यशाळा, नागपूर ने बांधलेल्या MH - 40 / 85XX या सिरीज पासून MH - 40 / 88XX या सिरीजपर्यंत हा प्रयोग चालला. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">नंतर मात्र 2 बाय 2 आसन व्यवस्थेच्या, संपूर्ण लाल रंगातल्या परिवर्तन मार्क ४ बसेस आल्यात. परिवर्तन मार्क ४ बसेसचे हे डिझाईन मात्र पुढले १५ वर्षे चालले आणि एम. एस. बॉडीतल्या बसेस येईपर्यंत हे डिझाईन तसेच कायम राहिले.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">- बसफ़ॅन प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.</span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-3432993623378484302024-01-21T20:19:00.001+05:302024-01-21T20:19:35.936+05:30श्रीक्षेत्र कारंजा (करंजनगरी) माहात्म्य : एक नवीन पैलू<p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgUiureMaoNihJaSz7-wow3H9U-IsQYfHgv4a584I0dMtgLEQNxo64PV4iIO7SOtbeLDhNvIVzuh15hfLN-xSzx1nZY6seS7qZUH1DCrBRwER9jIaT8YsZstxRJoqKXZ3lCRajPh-fYXJ-bRT4oAkctJD1oOU_6Qb6kiif-ScyJ5AlwlYF8kDBr2EXKwEs/s1280/WhatsApp%20Image%202024-01-21%20at%2019.50.32.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="720" data-original-width="1280" height="360" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgUiureMaoNihJaSz7-wow3H9U-IsQYfHgv4a584I0dMtgLEQNxo64PV4iIO7SOtbeLDhNvIVzuh15hfLN-xSzx1nZY6seS7qZUH1DCrBRwER9jIaT8YsZstxRJoqKXZ3lCRajPh-fYXJ-bRT4oAkctJD1oOU_6Qb6kiif-ScyJ5AlwlYF8kDBr2EXKwEs/w640-h360/WhatsApp%20Image%202024-01-21%20at%2019.50.32.jpeg" width="640" /></a></div><br /><div style="text-align: justify;"><b style="color: #ffa400; font-size: x-large;">विदर्भातले श्रीक्षेत्र कारंजा हे प्रभू दत्तात्रयांचे द्वितीयावतार श्रीनृसिंहसरस्वती स्वामी महाराज यांचे जन्मगाव. परम पूजनीय महाराजांनी आपले बालपण इथे व्यतित केलेले आहे. त्यांच्या जन्मस्थानी गेल्यानंतर माझी अवस्था अत्यंत भावविभोर झाली होती आणि जन्मस्थान माहात्म्य वर्णन करताना एक नवीनच पैलू माझ्या ध्यानात आला आणि तो मी आपल्या सर्वांसमोर आज मांडतो आहे.</b></div><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #ffa400; font-size: large;"><b><br /></b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #ffa400; font-size: large;"><b>- सदगुरूकृपेने अध्यात्ममार्गात आणि जीवनातही प्रत्येक योग्य त्या वेळी उत्तम मार्गदर्शक लाभलेला, सदगुरूकृपांकित राम</b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #ffa400; font-size: large;"><b><br /></b></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #ffa400; font-size: large;"><b>संपूर्ण व्हिडीयो <a href="https://youtu.be/FZRfxlIR1s0" target="_blank">इथे.</a></b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-39829911395217499772024-01-13T19:01:00.003+05:302024-01-13T19:01:32.207+05:30DTC's Air Conditioned, Rear Engine, Semi Low Floor Bus<p> </p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhLwaCQuXG_ny7yDyGtSu45BXKOro7V2kPJkAnmEuTIejBizgeTX8yG7e4akLk3mt5P6w7ofFvvSBfs8cnEs2GFX247GcHtV4kjV3Td5PuUfJEc10iNdkNuIUiTTcaPlHvVBsTOTMZM4X6UPU2ak8lFxhh8BRfl7LYcZKJeGiXT4SjxNfp4EF8lehdPQQ0/s2592/DSC05670.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1944" data-original-width="2592" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhLwaCQuXG_ny7yDyGtSu45BXKOro7V2kPJkAnmEuTIejBizgeTX8yG7e4akLk3mt5P6w7ofFvvSBfs8cnEs2GFX247GcHtV4kjV3Td5PuUfJEc10iNdkNuIUiTTcaPlHvVBsTOTMZM4X6UPU2ak8lFxhh8BRfl7LYcZKJeGiXT4SjxNfp4EF8lehdPQQ0/w640-h480/DSC05670.JPG" width="640" /></a></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiop0gaYAy2z0pHy6OpsH0ub5r86PmWJe930rM3jymT77fWv06pcXnUtd8Z9drB43WnDDh-zY4tKd9SEOZ2GDDoN7gRWP0OFoY9M42L7HbUz9tQN0N5Da9okDhMh3388-Aa3-wUgn74Md9GpNjnBL4qyVWc3vQw9_e9qGGOL6P2vSh7Ln4Vb_fqNXpH1c0/s2592/DSC05669.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1944" data-original-width="2592" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiop0gaYAy2z0pHy6OpsH0ub5r86PmWJe930rM3jymT77fWv06pcXnUtd8Z9drB43WnDDh-zY4tKd9SEOZ2GDDoN7gRWP0OFoY9M42L7HbUz9tQN0N5Da9okDhMh3388-Aa3-wUgn74Md9GpNjnBL4qyVWc3vQw9_e9qGGOL6P2vSh7Ln4Vb_fqNXpH1c0/w640-h480/DSC05669.JPG" width="640" /></a></div><br /><p></p><p><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: large;"><b><span style="background-color: white;">DTC's TATA Marcopolo, Rear Engine Air Conditioned , Semi Low Floor Bus, City Bus.</span><br style="background-color: white;" /><br style="background-color: white;" /><span style="background-color: white;">New Delhi Railway Station.</span><br style="background-color: white;" /><br style="background-color: white;" /><span style="background-color: white;">09/05/2011</span><br style="background-color: white;" /><br style="background-color: white;" /><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz _aa9_ _a6hd" href="https://www.instagram.com/explore/tags/tatabus/" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; background-color: white; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; overflow-wrap: break-word; padding: 0px; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#tatabus</a><br style="background-color: white;" /><br style="background-color: white;" /><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz _aa9_ _a6hd" href="https://www.instagram.com/explore/tags/marcopolo/" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; background-color: white; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; overflow-wrap: break-word; padding: 0px; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#marcopolo</a><br style="background-color: white;" /><br style="background-color: white;" /><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz _aa9_ _a6hd" href="https://www.instagram.com/explore/tags/semilowfloor/" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; background-color: white; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; overflow-wrap: break-word; padding: 0px; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#semilowfloor</a><br style="background-color: white;" /><br style="background-color: white;" /><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz _aa9_ _a6hd" href="https://www.instagram.com/explore/tags/citybus/" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; background-color: white; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; overflow-wrap: break-word; padding: 0px; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#citybus</a><br style="background-color: white;" /><br style="background-color: white;" /><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz _aa9_ _a6hd" href="https://www.instagram.com/explore/tags/dtc/" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; background-color: white; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; overflow-wrap: break-word; padding: 0px; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#dtc</a><br style="background-color: white;" /><br style="background-color: white;" /><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz _aa9_ _a6hd" href="https://www.instagram.com/explore/tags/newdelhi/" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; background-color: white; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; overflow-wrap: break-word; padding: 0px; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#newdelhi</a><br style="background-color: white;" /><br style="background-color: white;" /><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz _aa9_ _a6hd" href="https://www.instagram.com/explore/tags/rearenginebus/" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; background-color: white; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; overflow-wrap: break-word; padding: 0px; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#rearenginebus</a></b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-27049793450165591702024-01-12T20:40:00.000+05:302024-01-12T20:40:00.631+05:30डी टी सी, शहर बस सेवा, नागपूर शहर बस, खाजगी वाहतूक इत्यादि इत्यादि...<p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj62vqyQrKTnZsE81xz1heVTa73jmrkGI4lfRdRwEuEGM9Xc8L3uipsxfWe-kb5nQ7uSCEVnyjMxpwzWVBVD25U9ItSZIVFU6tsChKTgotCeFg0JFnJORmLbP03OSsSihDU4RT5UiFkgUlzdNmNlqpgAb6Rs-SrynClgXyHP6Y72MjkkcQg_sbUeDqkivs/s2592/DSC05733.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1944" data-original-width="2592" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj62vqyQrKTnZsE81xz1heVTa73jmrkGI4lfRdRwEuEGM9Xc8L3uipsxfWe-kb5nQ7uSCEVnyjMxpwzWVBVD25U9ItSZIVFU6tsChKTgotCeFg0JFnJORmLbP03OSsSihDU4RT5UiFkgUlzdNmNlqpgAb6Rs-SrynClgXyHP6Y72MjkkcQg_sbUeDqkivs/w640-h480/DSC05733.JPG" width="640" /></a></div><br /><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">या प्रकाशचित्रात दिसते आहे ती आहे दिल्ली ट्रान्सपोर्ट कंपनीची नवी दिल्लीतली शहर बस. टाटा मार्कोपोलो मॉडेलची, मागे एंजिन असलेली, सेमी लो फ़्लोर शहर बस. नवी दिल्लीतल्या राष्ट्रकुल क्रीडा स्पर्धेच्या निमित्ताने या बसेस डीटीसीच्या सेवेत आल्यात. नवनव्या, चकचकीत, दिव्यांगांसाठी चढ उतार करण्यासाठी विशेष सोय असलेल्या. शहर बस सेवेच्या बसेस विशेष बांधून घ्यावा लागतात ही कल्पना साधारण 1970 च्या दशकाच्या उत्तरार्धात आपल्या एस. टी. त आली. त्यापूर्वी आपली एस. टी. आपल्या बाहेरगावच्या बसताफ़्यातल्या बसेसचेच रूपांतर समोरून दुस-या रांगेतली डावीकडली एक आसनांची रांग काढत पुढच्या एका खिडकीचे रूपांतर दारात करून तिचे रूपांतर शहर बस सेवेच्या बसमध्ये करायची. 1970 च्या दशकाच्या उत्तरार्धात नागपूर शहर बस सेवेत "मधोमध मोठे दार असलेली बस" (सध्याच्या बी आर टी सेवेतल्या बसेसना असतात तितके रूंद दार पण एकच दार बसच्या मधोमध. मागे दुसरे दार नाही.) आल्याचे आठवते. पण त्या बसने प्रवाशांचे खूप अपघात होतात अशी खरीखोटी ओरड सुरू झाली आणि त्या बसेस फ़ारशा सेवेत दिसू शकल्या नाहीत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: large;">आम्ही सोलापूर, पुणे, मुंबई इथे गेलोत की तिथल्या तिथल्या महापालिकांच्या सेवेत असलेल्या विशेष रूपाने बांधून घेतलेल्या शहर बस सेवेच्या बसेस बघायचोत आणि त्यांच्या प्रेमात पडायचोत. नागपूर शहर बस सेवेत 1983 -84 च्या आसपास ड्रायव्हर केबीनमधून उतरण्यासाठी एक आणि मागच्या बाजूला प्रवाशांना बसमध्ये चढण्यासाठी एक अशी दोन दारे असलेल्या बसेसचा ताफ़ा आल्याचे आणि त्यातून भरपूर प्रवास घडल्याचे स्मरते. MTD 9584, MTD 9585 असे त्या बसेसचे नंबर्सदेखील स्मरतात. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: large;">त्यानंतर 1992-1993 मध्ये अशा ड्रायव्हर केबिनमधून दार असलेल्या विशेष बसेस पुन्हा एस. टी. ने सेवेत आणल्यात. यावेळी या बसेस रूबी कोच, मुंबई, ऑटे बॉडी पुणे आणि इरॉस नागपूर अशा खाजगी कंपन्यांनी बांधलेल्या होत्या. MH - 12 / F 3375, MH - 12 / F 3403 अशा काही बसेस नागपुरात आलेल्या आठवतात. वर्षभरातच एस. टी. च्या स्वतःच्या कार्यशाळांनी बांधलेल्या तशाच धर्तीच्या बसेस सेवेत आणल्यात. MH - 12 / F 49XX सिरीजमधल्या या बसेस ब-याच काळ शहर बस सेवेत धावत होत्या. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;">नागपूरची शहर बस सेवा 2008 -09 च्या आसपास खाजगी कडे गेली. तेव्हाही नवीन बसेसचा छान ताफ़ा या खाजगी ऑपरेटर्सकडे महापालिकेने दिला होता. पण "गा. गु. च. का." या म्हणीला जागून या गाढवांनी त्या बसेसचे थोड्याच अवधीत मातेरे केले. त्या बसेस घेतल्यापासून कधी धुतल्या तरी गेल्यात की नाही अशी त्यांची आज अवस्था आहे. या खाजगी ऑपरेटर्सकडे ना धड डेपोची जागा आहे, ना धड महापलिकेकडून डेपोसाठी मिळालेल्या जागेवर छान छत वगैरे बांधून बसेसचा मेण्टेनन्स करण्याची इच्छा आहे. ना तसा प्रशिक्षित कर्मचारी वर्ग आहे आणि मुख्य म्हणजे नागपूरकरांना बससेवा देण्याची इच्छाशक्तीच यांच्यात नाही. त्यामुळे आंधळ दळतय आणि कुत्र पीठ खातय अशी अवस्था नागपूर शहर बस सेवेची सध्या आहे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: large;">विदर्भ वेगळा झाला तर विदर्भाची V. R. S. T. C. अशा खाजगी ऑपरेटर्सकडे गेली तर काय ? या भितीनेच विदर्भ वेगळा नको असे वाटायला लागते. कारण जुन्या मध्य प्रदेशातली "लंदफ़ंद सर्व्हिस" पुन्हा V. R. S. T. C. च्या रूपाने अवतरेल अशी सार्थ भिती माझ्यासारख्या सगळ्या बसप्रेमींना वाटते. आपल्या एस. टी. त अजूनही सुधारणेला भरपूर वाव असला तरी अशा खाजगी बस सेवेपेक्षा आपली एस. टी. बरीच चांगली आहे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: red; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- दिल्लीपासून गल्लीपर्यंत बस दिसली की आपले नागपूरच आठवणारा, आणि कुठलाही विषय कुठेही नेऊन ठेवणारा, अस्सल पाल्हाळ, गोष्टीवेल्हाळ नागपूरकर प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-39566274596010992732024-01-07T20:16:00.004+05:302024-01-07T20:16:27.464+05:30DTC Old bus in Service.<p style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;"><span style="white-space-collapse: preserve;">2011 - 2012 मध्ये डीटीसी या एकेकाळी कुख्यात असलेल्या शहर बस सेवेत फ़ार बदल घडून येत होते. नवनव्या वातानुकुलीत, बिगर वातानुकुलीत, लो फ़्लोअर बसेसची भर त्यात पडत होती. जुन्या बसेस हळुहळु सेवेतून बाद होत होत्या.</span></span></p><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word;"><div dir="auto"><div style="text-align: justify; white-space-collapse: preserve;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: x-large;">अशाच एका जुन्या बसचे करोलबागमधून टिपलेले प्रकाशचित्र.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgUz35hxOwJvLRXZQ2hyxKwX8V8xgdi5ShPazE3BtipcETuIqocwtn3j_UOT-1P39YMkBAAKNPODcZkOS1QC-JfRUhButxzAb3w9ljb86lnyuNAv073qAxX5y173mGGOxopDsoIdd2srW4yHi3qwuJLbE9QsiwaleHAH9LQewnnNXx-QJgfK_Xc3pqC_bU/s2592/DSC05727.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1944" data-original-width="2592" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgUz35hxOwJvLRXZQ2hyxKwX8V8xgdi5ShPazE3BtipcETuIqocwtn3j_UOT-1P39YMkBAAKNPODcZkOS1QC-JfRUhButxzAb3w9ljb86lnyuNAv073qAxX5y173mGGOxopDsoIdd2srW4yHi3qwuJLbE9QsiwaleHAH9LQewnnNXx-QJgfK_Xc3pqC_bU/w640-h480/DSC05727.JPG" width="640" /></a></div><br />
</span></div><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;"><div style="text-align: justify;"><span style="white-space-collapse: preserve;"><br /></span></div></span><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;">2011 - 2012 was the transition period for the Delhi Transport Company's city bus fleet. Older buses were still in service but newer and newer AC and Non AC TATA Marcopolo Low Floor buses were getting introduced and were competing with the old buses.</span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;">Captured in Karol Bagh.</span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;"><a style="cursor: pointer;" tabindex="-1"></a>08/05/2011</span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;">TATA </span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;"><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz xt0b8zv x1qq9wsj xo1l8bm" href="https://www.facebook.com/hashtag/buses?__eep__=6&__cft__[0]=AZX6aa4OlYiO5Jo1mduoo4_pYoiKC60Ko9NspTxR0HZUoCv-gSTYLGdINUiXP1hdeZNVJOYY414fkpFdJxYkgUu1BaOFOCZ49bROJGhAQU0Hd5_YSFSqR7fjFSHrdOQ5H7o_yAmQ-sxJXVrjaeeL0ogZrzevfKZ5QLz57ZeeSA_CiCd8IAtBlwsRFxNfDRc7EQY&__tn__=*NK-R" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; padding: 0px; text-align: inherit; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#buses</a> </span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;"><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz xt0b8zv x1qq9wsj xo1l8bm" href="https://www.facebook.com/hashtag/dtc?__eep__=6&__cft__[0]=AZX6aa4OlYiO5Jo1mduoo4_pYoiKC60Ko9NspTxR0HZUoCv-gSTYLGdINUiXP1hdeZNVJOYY414fkpFdJxYkgUu1BaOFOCZ49bROJGhAQU0Hd5_YSFSqR7fjFSHrdOQ5H7o_yAmQ-sxJXVrjaeeL0ogZrzevfKZ5QLz57ZeeSA_CiCd8IAtBlwsRFxNfDRc7EQY&__tn__=*NK-R" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; padding: 0px; text-align: inherit; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#dtc</a> </span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;"><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz xt0b8zv x1qq9wsj xo1l8bm" href="https://www.facebook.com/hashtag/tatabus?__eep__=6&__cft__[0]=AZX6aa4OlYiO5Jo1mduoo4_pYoiKC60Ko9NspTxR0HZUoCv-gSTYLGdINUiXP1hdeZNVJOYY414fkpFdJxYkgUu1BaOFOCZ49bROJGhAQU0Hd5_YSFSqR7fjFSHrdOQ5H7o_yAmQ-sxJXVrjaeeL0ogZrzevfKZ5QLz57ZeeSA_CiCd8IAtBlwsRFxNfDRc7EQY&__tn__=*NK-R" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; padding: 0px; text-align: inherit; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#tatabus</a> </span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;"><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz xt0b8zv x1qq9wsj xo1l8bm" href="https://www.facebook.com/hashtag/karolbagh?__eep__=6&__cft__[0]=AZX6aa4OlYiO5Jo1mduoo4_pYoiKC60Ko9NspTxR0HZUoCv-gSTYLGdINUiXP1hdeZNVJOYY414fkpFdJxYkgUu1BaOFOCZ49bROJGhAQU0Hd5_YSFSqR7fjFSHrdOQ5H7o_yAmQ-sxJXVrjaeeL0ogZrzevfKZ5QLz57ZeeSA_CiCd8IAtBlwsRFxNfDRc7EQY&__tn__=*NK-R" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; padding: 0px; text-align: inherit; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#karolbagh</a> </span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;"><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz xt0b8zv x1qq9wsj xo1l8bm" href="https://www.facebook.com/hashtag/newdelhi?__eep__=6&__cft__[0]=AZX6aa4OlYiO5Jo1mduoo4_pYoiKC60Ko9NspTxR0HZUoCv-gSTYLGdINUiXP1hdeZNVJOYY414fkpFdJxYkgUu1BaOFOCZ49bROJGhAQU0Hd5_YSFSqR7fjFSHrdOQ5H7o_yAmQ-sxJXVrjaeeL0ogZrzevfKZ5QLz57ZeeSA_CiCd8IAtBlwsRFxNfDRc7EQY&__tn__=*NK-R" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; padding: 0px; text-align: inherit; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#newdelhi</a> </span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white; color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;"><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz xt0b8zv x1qq9wsj xo1l8bm" href="https://www.facebook.com/hashtag/delhi?__eep__=6&__cft__[0]=AZX6aa4OlYiO5Jo1mduoo4_pYoiKC60Ko9NspTxR0HZUoCv-gSTYLGdINUiXP1hdeZNVJOYY414fkpFdJxYkgUu1BaOFOCZ49bROJGhAQU0Hd5_YSFSqR7fjFSHrdOQ5H7o_yAmQ-sxJXVrjaeeL0ogZrzevfKZ5QLz57ZeeSA_CiCd8IAtBlwsRFxNfDRc7EQY&__tn__=*NK-R" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; padding: 0px; text-align: inherit; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0">#delhi</a> </span></div></div><div class="x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r x1vvkbs xtlvy1s x126k92a" style="margin: 0.5em 0px 0px; overflow-wrap: break-word; white-space-collapse: preserve;"><div dir="auto" style="text-align: justify;"><span style="background-color: white;"><a class="x1i10hfl xjbqb8w x6umtig x1b1mbwd xaqea5y xav7gou x9f619 x1ypdohk xt0psk2 xe8uvvx xdj266r x11i5rnm xat24cr x1mh8g0r xexx8yu x4uap5 x18d9i69 xkhd6sd x16tdsg8 x1hl2dhg xggy1nq x1a2a7pz xt0b8zv x1qq9wsj xo1l8bm" href="https://www.facebook.com/hashtag/citybuses?__eep__=6&__cft__[0]=AZX6aa4OlYiO5Jo1mduoo4_pYoiKC60Ko9NspTxR0HZUoCv-gSTYLGdINUiXP1hdeZNVJOYY414fkpFdJxYkgUu1BaOFOCZ49bROJGhAQU0Hd5_YSFSqR7fjFSHrdOQ5H7o_yAmQ-sxJXVrjaeeL0ogZrzevfKZ5QLz57ZeeSA_CiCd8IAtBlwsRFxNfDRc7EQY&__tn__=*NK-R" role="link" style="-webkit-tap-highlight-color: transparent; border-color: initial; border-style: initial; border-width: 0px; box-sizing: border-box; cursor: pointer; display: inline; list-style: none; margin: 0px; outline: none; padding: 0px; text-align: inherit; text-decoration-line: none; touch-action: manipulation;" tabindex="0"><span style="color: #38761d; font-family: verdana; font-size: large;">#citybus</span></a></span></div></div><div style="color: #e4e6eb; text-align: justify; white-space-collapse: preserve;"></div></div></div>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-21581135646326246342024-01-05T22:25:00.001+05:302024-01-05T22:25:44.831+05:30आपण सगळेच मूर्ख.<p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आमच्या बालपणी संस्कृत सुभाषितमाला अभ्यासताना आम्हाला खालील श्लोक अभ्यासाला होता. आमचे संस्कृत शिक्षक श्री. हरिभाऊ महावादीवार सर होते. अत्यंत व्युत्पन्न पंडित आणि तितकेच आम्हा मुलांमध्ये रमणारे. त्यामुळे पाचव्या, सहाव्या, सातव्या वर्गात अभ्यासलेली संपूर्ण सुभाषितमाला आम्हाला अजूनही तोंडपाठ आहे. अगदी "अयं निजः परो वेती...." पासून सुरू करून "...तपः सर्वम समाचरेत." पर्यंत सगळे 200 - 250 श्लोक आजही आम्हाला सलग पाठ आहेत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">त्यातलेच काही काही श्लोक मध्ये मध्ये मला आठवत असतात आज त्यातला श्लोक आठवला आणि जाणवलं की अरे, आजच्या युगात आपण सारेच मूर्ख ठरतोय की.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: center;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">खादन्न गच्छामि हसन्नजल्पे</span></p><p style="text-align: center;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"> गतन्न शोचामि कृतन्नमन्ये |</span></p><p style="text-align: center;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">द्वाभ्यांतृतीयो न भवानि राजन</span></p><p style="text-align: center;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"> केनास्मि मूर्खो वद कारणेन||</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">कवी कालिदास राजाला विचारतोय की "हे राजा, मी खाता खाता चालत नाही, पाणी पिता पिता हसत नाही, दोन व्यक्ती आपसात बोलत असताना मी मध्ये बोलत नाही मग मी कुठल्या कारणाने मूर्ख आहे ?"</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">थोडक्यात श्रीसमर्थांनी मूर्खांची लक्षणे लिहून ठेवण्याआधी कालिदासाने त्यातली काही लक्षणे आपल्या काव्यातून मांडलेली होती. आजचा विचार केला तर ब्युफ़े नामक संस्कृतीने आपल्यावर इतके आक्रमण केले आहे की त्यामुळे आपण खाताखाता चालतोय आणि मूर्ख ठरतोय हे आपल्या लक्षात येण्यापलिकडे गेलेले आहे. तसे सगळेच जुने विचार, आपलीच संस्कृती आपण माळ्यावर टाकून दिलेली आहे फ़क्त सणावारांपुरती त्यातली आपल्याला सोयीस्कर संस्कृती आपण बाहेर काढतो. घासून पुसून मिरवतो आणि आपले काम संपले की पुन्हा तिची रवानगी माळ्यावर करतो. आपल्या एकंदर समृद्ध आणि श्रीमंत संस्कृतीची ही कथा तर कालिदास तर बोलून चालून माणूसच. त्याला कोण विचारतो. आपण प्रगत झालोय, अवकाशात चाललोय, अत्यंत व्यस्त वगैरे झालोय, कालिदास तर कुठला कोण ?</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">सोयीचा पडतो, सोयीचा पडतो म्हणत ब्युफ़े आपण इतका स्वीकारलाय की श्राद्धाच्या जेवणाचाही आपण ब्युफ़े लावतोय ! ब्युफ़ेच्या समर्थनार्थ काही मुद्दे आणि त्याचा प्रतिवाद.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">1. ब्युफ़ेमुळे आपल्याला पहिजे तेव्हढे अन्न आपले आपल्याला वाढून घेता येते आणि अपव्यय टळतो.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">प्रतिवाद: जुन्या काळी पंक्तींमध्ये खूप आग्रह करकरून पदार्थ वाढले जायचेत आणि त्यामुळे काही पदार्थ वाढले असल्याच्या प्रमाणात खाता न आल्याने अन्न ताटात उरायचे आणि अपव्यय व्हायचा. हे अगदी खरे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">पण आज जर पंक्तीत भोजन केले आणि वाढप्याच्या आग्रहाला बळी न पडता त्याला आपल्याला हवे तेव्हढेच वाढायला सांगितले तरी सुद्धा अपव्यय टळू शकेल. आजकाल आग्रह करणारे जुन्यासारखे राहिले नाहीत आणि जुन्याकाळी आग्रहाला "नाही" म्हटल्यावर अपमान वाटून घेणारी माणसे राहिली नाहीत. त्यामुळे आज आपण आपल्याला हवे तेव्हढेच वाढायला पंक्तीतल्या वाढप्यांना सांगू शकतो आणि अपव्यय टाळू शकतो.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">याउलट आजकाल ब्युफ़ेमध्ये लांबच लांब रांगेत उभे राहिल्यानंतर आपला नंबर त्या खाद्य काऊंटरवर लागल्यानंतर, या लांबच लांब रांगेत पुन्हा आपला नंबर कधी लागेल याची शाश्वती नसल्याने आपसूकच सगळी मंडळी जादाच पदार्थ आपल्या डिशमध्ये वाढून घेतात आणि भरमसाठ अन्न वाया जाते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">2. ब्युफ़ेमुळे पंक्तीं संपेपर्यंत ताटकळत बसावे लागत नाही. ब्युफ़े सोयीस्कर पडतो.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">प्रतिवाद: आजकाल समजा 500 पाहुण्यांना आपण आपल्या समारंभाला निमंत्रित केले तर 500 पाहुण्यांचे ब्युफ़े जेवण संपेपर्यंत अडीच तास जातात हे माझे निरीक्षण आहे. या ऐवजी जर 100 - 100 पाहुण्यांच्या 5 पंक्ती केल्यात तर एका पंक्तीला अर्धा तास याप्रमाणे हिशेब धरला तर पंकीसुद्धा अडीच तासातच संपतील.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">पंक्तीत जेवण्यामुळे सगळ्यांनाच जेवल्याचे खरे समाधान लाभते, विशेषतः ज्येष्ठ नागरिकांना. एका हातात तुडुंब भरलेली थाळी घेऊन इतरांच्या गर्दीतून आपली खुर्ची शोधत चालणे किंवा उभ्या उभ्या जेवणे हे ज्येष्ठ नागरिकांना त्रासदायकच जाते आणि जेवणाचा आनंद घेता येत नाही.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">अगदी ताट पाटाच्या पंक्ती अपेक्षित नाहीत. आजकाल जमिनीवर मांडी घालून बसणे भल्याभल्या तरूणांना जमत नाही तर ज्येष्ठ नागरिकांची तर गोष्टच वेगळी. आपण साधारण 25 वर्षांपासून आपले भारतीय पद्धतीचे संडास सोडून सर्वत्र कमोड सिस्टीम अंगीकारली त्याचे हे दुष्परिणाम. अर्थात हा निराळ्या लेखाचा विषय आहे. आज तरूणांनाही जमिनीवर मांडी घालून बसता येत नाही हे वास्तव आहे त्यामुळे ताटा - पाटाच्या पंक्ती शक्य नाहीत पण टेबल खुर्च्यांवरच्या तर पंक्ती शक्य आहेत ना ? 500 पाहुण्यांच्या ब्युफ़ेसाठी जर जेवणाचे व्यवस्थापन सांभाळायला 20 माणसे लागत असतील तर 100 माणसांच्या 5 पंक्तींमध्ये वाढण्यासाठी 25 माणसे लागतील. पण एकंदर सर्वांना समाधान देणारे भोजन तर लाभेल.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">पण आज आपण सारासार विचार करणारी आपली बुद्धी गमावून बसलेलो आहोत. कुठल्याही गोष्टीला आपल्याच फ़ायद्यासाठी पारखून, तावून सुलाखून मग ती गोष्ट स्वीकारण्याची प्रथा आपणच कालबाह्य केलेली आहे. मग ब्युफ़े सोयीचा पडतो, सोयीचा पडतो म्हणत आपण तो स्वीकारलेला आहे. मग तो कालिदास आपल्याला "मूर्ख" का ठरवेना. त्याचं काय जातय ? इथे कुणी येतय का पंक्ती वाढायला ? हे आपले खरे दुखणे आहे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">पूर्वी माणसे माणसांना जोडून होती. आज आपण अकारण एकमेकांपासून दूर गेलोय. शिष्टपणा करायला लागलोय. कुणाच्याही घरी न कळवता अत्यंत आत्मीयतेने जाणारा माणूस असभ्य ठरायला लागलाय. "अरे, फ़ोन करून आला असतास तर बरे" असे आपल्या तोंडावर आपल्याला ऐकवण्याइतके आपण "श्रूड" आणि "स्ट्रेट्फ़ॉरवर्ड"झालेलो आहोत. ज्याला भेटायला जातोय तो काही फ़ार गहन कार्यात गुंतलेला असतो असे नाही. तो सुद्धा बर्म्युडा - बनियन वर घरच्या सोफ़्यावर तंगड्या पसरून नुसता टी. व्ही. च पहात असतो पण "अरे, फ़ोन करून आला असतास तर बरे" </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">आजकाल लग्न कार्यात, घरच्या इतर समारंभांमध्ये आपल्या आप्तांकडून, मित्र सुहृदांकडून मेहेनतीच्या स्वरूपात मदत मागणे आपल्याला कमीपणाचे वाटायला लागले आहे. म्हणून मग पंक्ती कोण वाढणार ? आलेल्या पाहुण्यांकडे, त्यांच्या आदरसत्काराकडे लक्ष कोण देणार ? यासाठी घरची, जवळची विश्वासातली माणसे मिळत नाहीत. आपल्या वाढत्या समृद्धीच्या कैफ़ात आपण सगळेच जवळचे दूरचे केल्या्नंतर अशी माणसे मिळणार तरी कशी ? मग कॅटररच्या माणसांवर अवलंबून राहून त्यांना ब्युफ़ेचे कंत्राट दिले की आपण लग्नात मेकपचे थरच्या थर थापायला, वरातीत नाचायला आणि "संगीत" च्या कार्यक्रमात (हे एक नवीनच फ़ॅड पंजाबी संस्कृतीतून आपण अलिकडे स्वीकारलेय. सीमांतपूजन डाऊन मार्केट झालेय) कॅरोके लावून भसाड्या आवाजात गायला आणि कोरिओग्राफ़र बोलावून बसवलेल्या अत्यंत गचाळ नाचांवर नाचायला मोकळे. आजकाल लग्नात भटजी ठरवण्याआधी कोरिओग्राफ़र ठरवतात म्हणे. एव्हढा खर्च करूनही ऐनवेळी बेंगरूळ, पूर्णपणे को ओर्डिनेशन हरवलेला नाच निमंत्रितांना बघावा लागतो. खाल्ल्या अन्नाला (ब्युफ़ेला) स्मरायचे म्हणून कुणी तोंडावर टीका करीत नाहीत पण मनोमन आपली खिल्लीच उडवत असतात. हे आपल्यालाही माहिती असते पण त्या खिल्लीला आपल्या अंगाला लागू न देण्याइतकेही आपण निगरगट्ट झालेलो आहोत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">थोडक्यात काय ? कालिदासाला काय जातय "खाता खाता चालणारा मूर्ख" म्हणून संबोधायला ? काळाबरोबर बदलायला नको का ?</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">काळाबरोबर बदलता बदलता आपण इतके बदललोय की आपण कोण ? आपली मुळे कुठे रूजलेली आहेत ? चांगलं काय ? वाईट काय ? श्रेयस्कर काय ? शास्त्रीय काय ? या सगळ्या प्रश्नांची उत्तरे आपण शोधणे सोडून दिले आहे. कारण या प्रश्नांची खरी उत्तरे आपल्याला अस्वस्थ करणारी असतील, अंतर्मुख करणारी असतील आणि आपल्याला बदलणारी असतील हे आपल्याला मनोमन ठाऊक आहे. कोण एव्हढे सव्यापसव्य करतोय ? त्यापेक्षा "Eat, Drink and Be Merry" हे चार्वाक तत्वज्ञान आपल्याला आपल्या सोयीचे वाटायला लागले आहे. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">2024 च्या माझ्या संकल्पांमध्ये "ब्युफ़ेत जेवण टाळणे" हा एक अत्यंत दृढ संकल्प सामील आहे. माझ्या ब्युफ़ेत न जेवण्याने ब्युफ़े थांबणार नाहीत आणि कोणालाही काहीही फ़रक पडणार नाही हे मला पक्के माहिती आहे पण माझ्या परीने मी या लाटेचा विरोध एव्हढाच करू शकतो, प्रवाहपतित होण्याचे नाकारू शकतो. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">कुणी सांगावं</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">"मै अकेलाही चला था, जानिबे मंझिल मगर, लोग मिलते गएं, कारवां बनता गया" </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;">असेही होऊ शकेल.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- कालिदासाने वर्णन केलेला "मूर्ख" होण्याचे नाकारलेला, समाजातल्या चुकीच्या प्रथांचा कायम विरोधक, त्यासाठी जगाच्या विरूद्ध जावे लागले तरी स्वीकारणारा, आणि आज नाही तर उद्या आपल्याला सगळ्या जगाची साथ लाभेल अशी आशा कायम बाळगणारा एक अत्यंत आशादायी नागरिक, प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर. </b></span></p><div style="text-align: justify;"><br /></div>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-81577503936623565182024-01-03T21:51:00.000+05:302024-01-03T21:51:21.442+05:30मनात (आणि शरीरातही) रूतून बसलेली काही गाणी.<p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">या रविवारी मस्तपैकी वामकुक्षी करत होतो. अचानक वा-याच्या झुळूकेबरोबर आलेल्या एका गाण्याने माझी झोप उडवली. बरे, अगदी अस्वस्थ होऊन, मनाला वगैरे भिडून जागे करण्याइतपत क्लासिक वगैरे ते गाणे नव्हते. किंबहुना तो चित्रपट लागला तेव्हा (माझ्यासकट) तेव्हाच्या तरूण पिढीने त्या चित्रपटाची त्यातला नायक नायिकेची येथेच्छ खिल्ली उडवलेली होती. त्याचे संगीतकार सोडले तर त्यातले नायक आणि नायिका नंतर फ़ारसे कुठे दिसले नाहीत. त्या चित्रपटाचे संगीतकारही नंतर त्यांच्या संगीतापेक्षा इतर उचापतींमुळे चित्रपट सृष्टीबाहेर झाले होते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">ते गाणे होते "जानम जानेजाँ" आणि चित्रपट होता "आशिकी". बरे मग या गाण्यामुळे झोप उडण्याचे कारण म्हणजे अगदी विचित्र आहे. वपुंच्या जे के मालवणकर कथेमधला जे के आपल्या कमिश्नर बॉसच्या घरी जेवताना म्हणतो ना "सर, आम्ही हा श्लोक कसा विसरू ? तो रक्तात गेला आहे आमच्या." तसेच हे गाणे आमच्या मनापेक्षा शरीरात रूतून बसलेले आहे. त्यामुळे हे गाणे आजही, कुठेही ऐकले की अंगावर अगदी निराळाच शहारा येतो. आठवण कराड येथे शासकीय अभियांत्रिकी महाविद्यालयात शिकत असतानाची आहे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">कराडला आम्हा सगळ्या हॉस्टेलर्स साठी कॉलेजने कॅम्पसमध्येच मेसची व्यवस्था केली होती. सहकारी तत्वावर ही मेस चालायची. जागा, भांडी कुंडी, आवश्यक तेव्हढे फ़र्निचर कॉलेजने दिलेले होते. पण संचालनाची व्यवस्था बघायला मुलांची टीम असायची. प्रत्येक वर्षाचे दोन ऑडिटर्स आणि प्रत्येक महिन्याला बदलणारे दोन सेक्रेटरी. दररोज सकाळी सेक्रेटरीने मेसमधे जाऊन रोजची भाजी, इतर मेन्यु याबाबत आचा-याला सूचना द्यायच्या. सेक्रेटरीने एकंदर किती मुले जेवलीत, किती मुलांचा खाडा होता यावर लक्ष ठेवायचे. क्वचितप्रसंगी कराड गावात जाऊन काहीतरी गोडधोड, खारा माल आणून मेसमधे चेंज किंवा सणावारी फ़ीस्ट चे आयोजन करायचे. दररोज भाजी घेऊन गावातून टेम्पो यायचा तसाच पंधरवाड्याला किराणा घेऊन टेम्पो यायचा. त्याकडेही सेक्रेटरीला लक्ष द्यावे लागे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">महिनाअखेरीचा एकूण खर्च भागिले महिन्याभरातल्या एकूण जेवलेल्या ताटांची संख्या असा हिशेब करून प्रत्येकाने जेवलेल्या ताटांप्रमाणे प्रत्येक विद्यार्थ्याचे मेसबिल बोर्डावर लावले की सेक्रेटरीची जबाबदारी संपायची. मग ते मेसबिल कॉलेजमधे असलेल्या बॅंकेत असलेल्या मेसच्या खात्यात भरावे लागे. सेक्रेटरी आणि ऑडिटर व्हायला मिळणे हा मोठाच मान होता. कुठल्याही अधिकृत शिक्षणापेक्षा प्रभावी पद्धतीने व्यवस्थापनशास्त्राचे धडे देणारे विद्यापीठ म्हणजे ती मेस आणि तिचा कारभार होता.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">असेच एकदा 1991 सालच्या ऑगस्ट महिन्यात आम्ही दोघे (मी आणि माझा अत्यंत हुशार, बुद्धीने अती तीक्ष्ण असलेला रूम पार्टनर शशांक चिंचोळकर) असे त्या मेसचे सेक्रेटरी झालेलो होतो. सणावारांचे दिवस होते. सगळ्या मुलांना घरच्या आठवणी येत असणार हे आम्हाला माहिती होते. त्यामुळे त्या महिन्यात दर दोन तीन दिवसांनी गोडाधोडाचा, खा-या चमचमीत पदार्थांचा समावेश रोजच्या जेवणात करायचा हे आम्ही ठरविलेले होते. त्याप्रमाणेच एका रविवारी सकाळी आम्ही दोघेही कॉलेज कॅम्पसवरून कराड गावात गेलोत. जाताना शहर बसने आणि येताना (सोबत गोडधोड, खारा माल याने भरलेली जड पिशवी असल्याने) रिक्षाने यायचे असा सगळ्याच सेक्रेटरींचा आजवरचा खाक्या होता. त्यानुसार आम्ही गावातल्या राजपुरोहित भांडारकडून चांगल्या 150 कचो-या (प्रत्येकाच्या वाट्याला 2 - 2 तरी याव्यात हा हिशेबाने), गावातून चांगले 15 किलो आम्रखंड एका मोठ्या स्टीलच्या डब्यात भरून (तेव्हा आजसारखे प्लॅस्टिक बोकाळलेले नव्हते) रिक्षाने कॉलेज कॅम्प्सला परतत होतो.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">रिक्षाचालक हा एक गरीब, परिस्थितीने गांजलेला वगैरे असतो हे माझे नागपूर आणि विदर्भातले मत कराडमध्ये पार धुळीला मिळाले होते. संपूर्ण पश्चिम महाराष्ट्रात टगेगिरी केलेली आहे असे दाखवल्याशिवाय कराड साता-यात रिक्षाचे लायसन मिळत नसावे. एक होते मात्र इथल्या रिक्षासुद्धा छान आणि चकाचक होत्या. नागपुरातल्या रिक्षांसारख्या जराजर्जर अवस्थेतल्या नसायच्या. रिक्षात टकाराचा टेप आणि प्रवाशांच्या मागे झंकार बीटस वाजणारे मोठ्ठे स्पीकर्स, त्यावर नवनव्या सिनेमातली गाणी मोठ्या आवाजात लावलेली असा तो एकंदर जामानिमा असायचा. </span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">तशाच एका रिक्षातून मी आणि शशांक चिंचोळकर आमच्या मेससाठी छानछान पदार्थ घेऊन चाललेलो होतो. महाराष्ट्र हायस्कूल समोरून कराडच्या कृष्णामाई पुलासाठी उतार सुरू व्हायचा. तेव्हा जुना पूल थोडा खालच्या बाजूला होता. उतार उतरून पूल ओलांडला की सैदापूर भागाला जाण्यासाठी चढ चढून जावे लागे. मग कॅनॉलवरून डावीकडे वळलोत की संत गाडगे महाराज कॉलेज (एसजीएम) आणि मग आमचे कॉलेज.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">सकाळी 11 , 11.30 ची वेळ. रस्त्यावर रविवारमुळे तुरळक वाहतूक (तशीही त्या रस्त्यावर फ़ारशी वर्दळ कधी नसायची) आमचा रिक्षाचालक तरूण, जणू कानात वारे भरलेले वासरूच. ॲक्सीलेटर पिरगाळतच त्याने महाराष्ट्र हायस्कूलचे वळण घेतलेले. रिक्षात गाणे अगदी जोरात लागलेले. हेच "जानम जानेजाँ" च. त्यातले फ़ीमेल आवाजातले "जानम जानेजाँ" झाले आणि मेल आवाजातले "जानम..." तेव्हढे झाले आणि एकदम "धाड" असा आवाज झाला म्हणजे "जानम जानेजाँ..., जानम धाड" आम्हाला थोडे कळायला लागल्याची जाणीव झाली तेव्हा कळले की समोरून येणा-या एका सायकलवाल्याला वाचवायला आमच्या रिक्षावाल्याने आमच्या रिक्षाचे हॅंडल थो...डे तिरपे केले होते पण आमच्या रिक्षाचा वेग एव्हढा होता की आम्ही रिक्षासकट सरळ उभाचे आडवे झालेले होतो आणि त्याच अवस्थेत काही अंतर घासत घासत जाऊन पुढे थांबलेलो होतो. मी उजवीकडे बसलेलो असल्याने माझ्या अंगावर श्रीखंडाचा डबा, त्यावर कचो-यांची पिशवी आणि त्यावर माझा पार्टनर शशांक. डब्ब्याचे झाकण पक्के होते म्हणून बरे. नाहीतर त्यादिवशी भर कृष्णामाईच्या काठावर मला श्रीखंडस्नान घडले असते.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">मला उजव्या बाजूने थोडे खरचटले होते तर शशांकला मुका मार लागलेला होता. लगेच गर्दी जमली. गर्दीने मोठ्या उत्साहात रिक्षा सरळ केला. रिक्षाचालकाला मात्र भरपूर लागलेले होते. त्याला घेऊन पब्लिक कॉटेज हॉस्पिटलला गेले. आम्ही दोघेही दुस-या रिक्षाने हॉस्टेल मेसला परतलो. आमच्या जखमांवर मलमपट्टी, सूज उतरण्याची औषधे घेऊन आम्ही दोघेही मेसमधे जाऊन आमची कामे करू लागलोत. "अरे, मेस के लिएं, हमने अपना खून दिया है" वगैरे फ़िल्मी डॉयलॉगबाजी आमच्या मित्रमंडळीसमोर करून आम्ही आमच्या आयुष्यात मग्न झालोत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">पण आजही हे गाणे लागले की मी त्यादिवशी कृष्णामाईच्या पुलावर जातो. त्या गाण्यातले "जानम जानेजाँ" झाल्यावर मला "जानम धाड" एव्हढेच ऐकू येते. कारण ते गाणे मनात रूतलेले नाही तर त्या अपघातामुळे अक्षरशः शरीरात रूतून बसलेले आहे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;">या गाण्यामुळे अंगावर शहारा येतो पण तो भलताच.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="color: #800180; font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- कॉलेजमध्ये असताना शांत, शिस्तप्रिय आणि तेव्हढाच टारगट विद्यार्थी, राम प्रकाश किन्हीकर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-41731564431284502762024-01-02T20:01:00.005+05:302024-01-02T20:01:46.426+05:30अन्कळा झाल्या कधीच्या...<p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">कविवर्य सुरेश भटांच्या प्रत्येक गझलेत एक अत्यंत चमत्कृतीपूर्ण आणि मनाला भुरळ पाडणारी कल्पना आणि तशी शब्दरचना असते. त्यांचे रंगूनी रंगात सा-या हे गीत मी अगदी बालपणापासून ऐकतोय. खूप आधी पाठही झालेले हे गीत.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">यातले "अन्कळा झाल्या कधीच्या, सोशिल्या ज्या ज्या कळा" हे वाक्यपण खूपदा कानावरून गेले आणि ब-याचदा गळ्यातूनही गेले. पण "अन्कळा" या शब्दाला मी "अन कळा" असे सुटे सुटे म्हणत होतो. "अन" या शब्दाचा अर्थ "आणि"असा घेऊन मी त्या ओळीचा अर्थ लावण्याचा प्रयत्न करीत असे. पण नीटसा अर्थबोध होत नसे. मग मी "असेल कवीची एखादी आगळीवेगळी कल्पना" म्हणून तो विषय मनात दाबून टाकीत असे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">असेच एकदा आम्ही पती पत्नी प्रवासात होतो. गाडीत टेपवर हेच गाणे लागलेले आणि आमच्या गप्पा रंगलेल्या. गप्पांमध्ये तिने एक आठवण मला करून दिली. फ़ार वर्षांपूर्वी तिच्या कुणीतरी काका / मामाने माझा अकारण फ़ार अपमान केला होता. तेव्हा मी सुद्धा त्या घटनेवर फ़ार संताप करून घेतला होता. पण आमच्या गप्पांमध्ये तिने आठवण करून दिल्यावरही मली ती घटना, ती व्यक्ती स्मरतही नव्हती. नेमका तेव्हाच माझ्या मनात अन्कळा झाल्या कधीच्या सोशिल्या ज्या ज्या कळा" या ओळींचा अर्थ अक्ष्ररशः प्रगट झाला. एखाद्या माणसाने इतके सोसले, इतके सोसले की त्याने काय काय सोसले हेच त्याला कळेनासे झालेले आहे हा या "अन्कळा झाल्या कधीच्या सोशिल्या ज्या ज्या कळा" चा अर्थ.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;">बाय द वे "अन्कळा" या शब्दाचा वापर फ़क्त सुरेश भटांनी केलाय ? की हा शब्द इतरही लेखक / कवींनी आपल्या साहित्यात वापरलाय ? याविषयी मला जाम उत्सुकता आहे.</span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: verdana; font-size: medium;"><b>- स्वतः स्वभावाने अत्यंत क्षमाशील आणि सतत पॉझिटिव्ह विचार करीत असल्याने विषारी विचार आणि विषारी माणसे यांना आपल्या मनात कधीही स्थान न देता सतत पुढे पुढेच जाणारा साधा मनुक्ष, प्रा. वैभवीराम प्रकाश किन्हीकर.</b></span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-2534961088479826003.post-19805115203954705252024-01-01T21:34:00.000+05:302024-01-01T21:34:06.354+05:30Negligence During Take - Off | टेक ऑफ़ दरम्यानचा निष्काळजीपणा | <p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: large;"><br /></span></p><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEishs6qALAuAaIRnAPkNpWSRCOoJCFf9IU2NYT98zdu2AeA16x31nOJoSN8MtroVVTLPUgA06XZLc005Jgyuy8Kp8a9nNb9KqVkWKeIJ0hN3RyN_rUw1XP55yAJYH2kj2n-Y3TFNDxn4pzkRApPb2TN9FqHkVEbYWaRbO4Djdm0ikE50HOkI1LB-Nt06ks/s1280/Blue%20Modern%20Eye%20Catching%20Vlog%20YouTube%20Thumbnail.png" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="720" data-original-width="1280" height="360" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEishs6qALAuAaIRnAPkNpWSRCOoJCFf9IU2NYT98zdu2AeA16x31nOJoSN8MtroVVTLPUgA06XZLc005Jgyuy8Kp8a9nNb9KqVkWKeIJ0hN3RyN_rUw1XP55yAJYH2kj2n-Y3TFNDxn4pzkRApPb2TN9FqHkVEbYWaRbO4Djdm0ikE50HOkI1LB-Nt06ks/w640-h360/Blue%20Modern%20Eye%20Catching%20Vlog%20YouTube%20Thumbnail.png" width="640" /></a></div><br /><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: large;"><br /></span><p></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: large;">नागपूर विमानतळावरून उडणा-या काही विमानांचा टेक ऑफ़ दरम्यानचा निष्काळजीपणा या व्हिडीयोत तांत्रिक बाबींसह व DGCA च्या नियमांसह वर्णन केलेला आहे. </span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: large;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: large;">निरपराध व या प्रकाराविषयी अनभिज्ञ असलेल्या प्रवाशांच्या जिवाशी खेळ थांबावा अशी आत्यंतिक इच्छा.</span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: large;"><br /></span></p><p><span style="color: #2b00fe; font-family: verdana; font-size: large;">संपूर्ण व्हिडीओ <a href="https://youtu.be/LRykY2H7wqc" target="_blank">इथे</a>.</span></p>Ramhttp://www.blogger.com/profile/04512561998874284119noreply@blogger.com0